Výročie Lásky troch kráľov
Dňa 10. apríla uplynulo sto jedna rokov od premiéry najznámejšej opery Itala Montemezziho Láska troch kráľov. Skladateľ zavše býva zaraďovaný do druhej generácie talianskych veristov (spolu s Alfanom, Zandonaiom a ďalšími), čo je však značne nepresné. Skladateľova tvorba sa napájala z najrozličnejších prameňov (od veristov, Wagnera, Richarda Straussa a Debussyho), takže je ju mimoriadne ťažké jednoznačne zaradiť – Láska troch kráľov skomponovaná na libreto D´Anunziovho epigóna, načas futuristu a potom úspešného dramatika, libretistu a scenáristu Sem Benelliho (jeho hru Večera žartov zhudobnil v roku 1924 Umberto Giordano) mala premiéru 10. apríla 1013 v milánskej La Scale a v tom roku sa hrala ešte v piatich talianskych divadlách.
Dodnes bola v Taliansku inscenovaná štyridsať štyri krát (pravda, po roku 1950 len sedemkrát). Mimoriadny úspech však zaznamenala v USA, kde ju už v roku 1914 dirigoval Arturo Toscanini a kde sa pravidelne hrávala až do konca druhej svetovej vojny. Mimoriadne si ju obľúbili aj významní dirigenti ako Ettore Panizza, Leopoldo Mugnone, Vittorio de Sabata a slávny Tullio Serafin dirigoval nielen jej svetovú premiéru ale aj o dvadsať tri rokov neskôr jej uvedenie v Ríme. Hrala sa okrem Ameriky aj v Londýne, Paríži, Viedni a na talianskych javiskách v nej vystupovali takí významní speváci ako Nazzareno De Angelis, Ezio Pinza, Tancredi Pasero a Nicola Rossi-Lemeni (v basovej úlohe Archibalda), Gilda Dalla Rizza, Maria Caniglia, Antonietta Stella (v úlohe Fiory), Carlo Galeffi, Giuseppe Valdengo (Manfredo) a Aureliano Pertile (Avito). Zo štyroch kompletných gramonahrávok diela mala hviezdne obsadenie tá posledná z roku 1978 s Annou Moffo, Plácido Domingom, Cesare Siepim a Pablom Elvirom. Mne sa pred deviatimi rokmi pošťastilo navštíviť turínsku inscenáciu diela, ktorú režíroval Guy Montavon (v Slovenskom národnom divadle inscenoval začiatkom tohto tisícročia Andrea Chéniera) a dirigoval Oleg Caetani, speváckou jedničkou bol basista Roberto Scandiuzzi.
Odlišnosť tejto Montemezziho tragickej opery od diel ostatných skladateľov Novej talianskej školy spočíva v ešte väčšom až úplnom potlačení uzavretých čísel a prenesení hlavného nositeľa drámy z postáv (speváckych partov) na orchester. Z pätnástich výjavov troch dejstiev sú štyri symfonické introdukcie alebo medzihry, ale orchester často (podobne ako u Wagnera) vypovedá najviac o tom, čo sa deje alebo má sa stať, je plný rôznorodých farieb, kým spev je v línii fragmentárny, mimoriadne expresívny a azda ešte naturalistickejší než v pozdných operách Mascagniho. Melodické nápady sa menia skôr než sa stihnú rozvinúť, divák, ktorý si rád zatlieska po áriách, si tu nepríde na svoje.
V Turíne sa potlesk ozval iba po monológu Manfreda, ktorý sa po disonančných pasážach vracia k vrúcnej melodike skokom dolu o celú sextu. Každá z postáv však prežíva svoju vnútornú drámu – slepý Archibaldo, ktorý napokon zaškrtí nevernú nevestu svojho syna, Manfredo, ktorý nevie nenávidieť a po smrti manželky i jej milenca (ktorého Archibaldo rafinovane otrávi), radšej si volí smrť. Tým tretím z kráľov milujúcich Fioru je v činohernej predlohe sám Archibaldo, čo je v opere podobne ako konflikt medzi kresťanstvom a pohanstvom potlačené. Celý príbeh sa vďaka skladateľovej invencii akoby odohrával v hmlách nie nepodobných francúzskym symbolistom a impresionistom (Maeterlinck, Debussy) alebo pripomínajúc atmosféru Tristana.
V časoch, kedy sa aj divadlá, ktoré nemajú núdzu o návštevníkov, čoraz viac utiekajú k repertoárovému stereotypu vystačiac si s Carmen, Traviatou, Toskou, Oneginom či Faustom, existuje medzi takmer zabudnutými opusmi opernej literatúry aj táto celkom zaujímavá a pôsobivá Montemezziho opera.
Foto archiv