Preč z Česka? (2)
Dance Open – Peterburg – Den druhý
Začať nedeľu môžete bohoslužbou v chráme alebo účasťou na tréningu svetových baletných hviezd. Tam i tam budete srdečne vítaní a budete pociťovať skutočne božiu prítomnosť dokonalosti a absolútnej harmónie. V Divadle Leonida Jacobsona, v priestoroch, v ktorých sídlil jeho súbor, s centrálnym divadielkom uprostred, v ktorom uvádzal svoje slávne baletné miniatúry, obklopený baletnými sálami, prepojenými kľukatými chodbičkami so zodraným linoleom budete cítiť trochu úzkosť, ale vľúdne historické plagáty a fotografie na stenách vás upokoja a nebudete myslieť na školské družiny v Československu. Na každom kúsku cítite históriu baletu, dejiny, o ktorých ste sa učili či počuli. Priestory za vojny slúžili ako márnica, kam privážali stovky mŕtvych Leningradčanov a dali miestu zvláštny dekadentný nádych. Za každým rohom zároveň akoby na vás vyskočil prízrak mŕtveho tvorcu prenasledovaného režimom. Jeho učeníkov, jeho tanečníkov, ktorí tu potili slzy, krv a pot.
Zároveň sa v rámci festivalu v týchto priestoroch pre niekoľko desiatok študentov z celého sveta konali Master-class, (ktoré vyvrcholili koncertom mladých hviezd) pod vedením napríklad Yulie Makhaliny, ktorú si isto pamätajú brnianski diváci, keď v rámci ruského gala vystúpila v Petitovej miniatúre Mladík a smrť s javiskovým partnerom Stanislavom Fečom (a ako Umierajúca labuť) a Fečo ju sprevádzal aj na Master-class, kde spolu učili popri ďalších predných ruských baletných pedagógoch. Stanislav Fečo (veľký rozhovor sme uviedli zde) mal aj tú česť viesť oba exercise pre baletné hviezdy z celého sveta. Škoda, že nevedie tréningy aj pre českých tanečníkov v Česku. Holt doma nikto nie je prorokom. +++
===Večer sa uskutočnilo prvé veľké gala vo Veľkej koncertnej sále Okťabrskij pre štyritisíc divákov, čo sa v meste kde žije päť miliónov obyvateľov, môže javiť nezaujímavo. Ale keď si uvedomíme obrovskú kultúrnu ponuku každý večer, okrem spomenutého Alexandrinského divadla v prvom diele, vedľa kolosu Mariinskeho divadla, Michajlovské divadlo, Eifmanov balet, Opera a balet Rimskeho-Korsakova, je posadnutosť kultúrou v tomto meste obdivuhodná a už festivalu začína závidieť i Moskva.+++
===21. apríla bolo na programe medzinárodné gala, ktoré však malo rýdzi národný charakter, skoro edukačný: History of Russian Ballet. Večer v modernistickej socialistickej budove, ktorá pripomína Janáčkovo divadlo. Predstavenie začalo s dvadsaťminútovým meškaním, kým sa všetci diváci posadili. Dramaturgia Vasilyho Medvedeva a Ekateriny Galanovej sofistikovane prepojila umelecké osobnosti z dejín ruského baletu s tanečnými číslami. Projekcia na úrovni staníc Mezzo či Arte, v ktorej sa striedali fotky, videozáznamy so slovným načítaným komentárom, ktorý predstavil danú choreografickú osobnosť, sa prepojila do živého tancovania. Nepôsobilo to ani ako výchovný koncert, ale ako listovanie v slávnej minulosti nielen baletu ale celého národa, keďže osobnosti a ich umelecký svet boli silne zviazané s dobou a jej konvenciami, možnosťami i tragikou.
Večer otvoril Arthur Saint-Léon s animovanou freskou z baletu Koníček hrbáčik. Prvý nacionálne folklórny ruský balet s populárnymi národnými melódiami a charakternými tancami. Bol to veľký Pas de quatre štyroch balerín: Anastasie Kolegovej, Ekateriny Osmolkiny (Mariinske divadlo), Eleny Evseevy a Anny Tikhomirovej (Bolšoj balet). Na časopriamke nasledoval chronologicky Marius Petipa a jeho znovu objavená krása baletu Esmeralda vďaka Vasilymu Medvedevovi a Yurimu Burlakovi, ktorý diváci mohli vidieť i v kinách, či naživo v Berlíne. Virtuózne Pas de Six sólisticky interpretovali Iana Salenko (Staastballett Berlin) a Dinu Tamazlacaru (Staastballett Berlin) so zborom Národného baletu z Ukrajiny, ktorý sa v tomto i nasledujúcom večere predstavil ako partner sólistických hviezd. Salenko sa predstavila ako veľká balerína klasického formátu so zmyslom pre charakterovú drobnokresbu a javiskový výraz. Tamazlacaru jej výborne sekundoval ako tanečný partner i interpret. Po úvode a Pas de quatre sa obaja predstavili vo svojich variáciách, Salenko v tej známej s tamburínou. V záverečnej kóde doslova rozbalili svoje tanečné majstrovstvo. Cez Petipu sme sa dostali k inej žiarivej hviezde a to Mikhailovi Fokinovi. Organizátori festivalu zaistili účasť dnes najžiadanejšej interpretky baletnej miniatúry Umierajúca labuť Uliany Lopatkiny (Mariinske divadlo). Lopatkina je dokonalou labuťou. Jej osobitá interpretácia v nespočetných umierajúcich labutiach, ktoré sme videli a ešte uvidíme je jedinečná nielen fyzickými predpokladmi baleríny pre túto úlohu, ale aj jej osobitnou reinkarnáciou v mýtus labute, v mýtus Anny Pavlovej ako prvej interpretky. Lopatkina je ako zjavenie, ktoré kĺže po vodnej hladine, v dráždivom pomalom tempe, nezápasí ako splašená o prežitie, ale pokorná sa podvoľuje osudu, možno práve z lásky nad stratou svojho partnera. Extáza a kŕč umierania prichádza až v samotnom závere. Dovtedy vládne absolútny pokoj a vláčny pohyb tela a rúk. Divák celkom podľahne kúzlu umelkyne, ale zároveň ho akýsi vnútorný pud núti prosiť, aby tento umelecký zázrak neskončil tak rýchlo ako Saint-Saënsova krátka hudba. 
Od Fokina a tragickej melanchólie sme sa dostali k jadrnej veselosti v podobe Dona Quijotta v redakcii Alexandra Gorského, ktorý ho vzkriesil pre Bolšoj. Leonid Sarafanov (Michajlovské divadlo) a Kristina Kretova (Bolšoj balet), ktorí toto svadobné Grand pas de deux tancovali i v Bratislave, sú ideálny pár. Stokrát videné, chronicky známe pas de deux s jeho variáciami tancujú ako vesmírnu odyseu a ukazujú kam sa balet vyvinul a kam sa ešte vyvinie, do akej technickej virtuozity a k porušeniu akýchkoľvek gravitačných a iných fyzikálnych zákonov. Legendu Agrippinu Yakovlevnu Vaganovú, ktorá ako javisková interpretka vrchol nedosiahla, ale vychovala generáciu umelkýň ako Semenova, Vecheslova, Balabina, Ulanova, Dudinska, Shelest, Yastrebova, Plisecka, Ossipenko, Kurgapkina, Petrova, Moiseeva, Kolpakova a ovplyvnila nielen ruské baletné školstvo, si pripomenuli súčasní poslucháči tejto najslávnejšej baletnej školy sveta vo veľkom valčíku. 24 detí a 12 starších žiakov so suverenitou a vnútorným zanietením zatancovali v jednoduchom cvičebnom úbore virtuózny valčík. 
Vďaka draho vykúpenej slobode sa mohlo medzi hviezdami objaviť aj meno Giorgi Balanchivadzeho – Georga Balanchina. Sterling Hyltin a Amar Ramasar (New York City Ballet) zatancovali dueto z autorovho baletu Who Cares? ako veľkolepý a oslobodzujúci americký zázrak. Vystihli Balanchinovu poetiku vnútorného i pohybového hnutia, ktoré nie je zaťažkané prehrávaním či atletickými výkonmi, ale radosťou z pocitu byť a existovať na javisku. Záver prvej časti tvoril fragment z veľkej baletnej fresky Plamene Paríža v choreografi Vasilyho Vainonena, ktorý prvýkrát postavil namiesto baleríny do stredu deja zbor, ako hlavnú postavu. Päť sólistov a zbor predviedli baskický tanec, ktorý len naoko môže pôsobiť choreograficky jednoducho, ale pre päticu sólistov je náročný.+++
===Po prestávke sme sa chronologicky vrátili k Vaktangovi Chabukianimu veľkému tanečníkovi, vynikajúcemu pedagógovi a osobitému choreografovi a Jarným vodám. Elena Evseeva vedľa Marata Shemiunova dokázala, že fyzikálne zákony neplatia pre veľké baleríny a i zdanlivo malá choreografická rozšafnosť sa môže vďaka invencii choreografa a schopnostiam tanečníkov stať vybrúseným tanečným číslom. Osobnosť Rostislava Zakharova (autor choreografie Bachčisarajskej fontány) pripomenul Gopak z baletu Taras Bulba, jedným z mála fragmentov, ktoré sa po Zacharovovi dochovali. Denis Medvedev toto obťažné sólo predniesol s bravúrou vlastnou ruským tanečníkom, ktorí v podobnom národnom tóne prekonávajú akékoľvek technické limity. Leonida Lavrovského zastupovala scéna z jeho chef-d’œuvre z Romea a Júlie. Evgenia Obraztsova (Bolšoj balet) a Igor Kolb (Mariinske divadlo) zatancovali balkónovú scénu. Obraztsova, krehká a nádherná ako štrnásťročná ľalia vedľa zrelého muža Kolba, sa stali vášňou iskriacou dvojicou. Smutný osobný údel v úvode spomenutého Leonida Jacobsona pripomenula veselá, rozkošná choreografia z obdobia autorových tanečných miniatúr Viedenský valčík. Jacobson ničený zdrvujúcou kritikou, vyhodený z divadla, odprataný skoro na samý okraj, sa stal jediným z choreografov generácií 1930 – 1960, ktorý sa nezaujímal o inscenovanie, ale o tanec. Ekaterina Osmolkina (Mariinske divadlo) a Maxim Zyuzin (Mariinske divadlo) so šarmom predviedli mikropríbeh prekárania zamilovanej dvojice a zároveň vzletnú choreografickú partitúru. Farebná kombinácia kostýmov a detailov s doplnkami k pozitívnej a humornej choreografii Jacobsona ukázala, ako vtipne a tanečne nápadito sa dá postaviť valčík. Prvky, kde partnerove ruky k dosiahnutiu figúr nahrádza vychádzková palička a herecký súboj o získanie tejto paličky, cylindra či vejára, vyvolali romantickú ilúziu hravej lásky brilantným tanečným stvárnením a hlavne minucióznou hereckou technikou. Nestora sovietskeho baletu, pre Rusov žijúcu legendu, Yuria Grigorovicha reprezentovalo ekvilibristické Tango z baletu Zlatý vek. Anna Tikhomirova a Artem Ovcharenko (Bolšoj balet) mu vtisli osobitý mladícky zápal a vášeň i erotický podtext vedený nie pohľadmi, ale dokonalou fyzickou koncentráciou tiel. Tento mladý pár, o ktorom budeme určite ešte počuť, je na najlepšej ceste stať sa za svoju generáciu žiarivými interpretmi na baletnom nebi. Šírka ich repertoáru, technické dispozície, bohatosť javiskového prejavu z nich robia vzor pre ostatných tanečníkov ich generácie. Večer vrcholil ukážkami z práce troch žijúcich choreografov. Prvým je Vasily Medvedev, dedič tradícií petrohradskej školy, z jeho baletu Onegin zatancovali záverečné Pas de deux svetová star baletu parížskej opery Isabelle Ciaravola (balet Parížskej opery) a Yuri Smekalov (Mariinske divadlo). O tomto som už písal po gala v Bratislave (zde), ale tentokrát akoby s plynúcim časom vyzrela i interpretácia umelcov k novému vrcholu. Ciaravola na ruskej pôde, v meste Puškina a Čajkovského, akoby vdýchla presne tu jemnú substanciu hrdiniek typu Tatiany z ruskej literatúry. Herecký výkon posunula do vyššieho levelu a vnútorne sa stotožnila s prežitkom svojej postavy. Protipól Petrohradu Moskvu a jej súčasný baletný repertoár reprezentoval Yuri Posokhov adagiom z Klasickej symfónie (písal som o nej zde). Choreografickú hviezdu, ktorá dobýva baletný svet, Alexeia Ratmanského prezentovala netradične nie žiadna časť z jeho veľkých celovečerných baletov, ale komorné dueto z titulu Seven Sonatas v dokonalej interpretácii Luciany Paris a Hermana Cornejo (American Ballet Theater). Dokonalá forma tanečníkov a pohybového slovníku, sa tu spája s vnútorným obsahom. Abstraktná choreografia, ktorá cituje klasickú sonátovú štruktúru i v malých plochách, predstavila choreografa veľkých dejových baletov v novej podobe. Záver večera patril veľkej spomienke ku klasickému dielu a plastickému tanečnému obrazu. Grand pas d‘ actions z Bajadéry. Ku corps de ballet z Národnej opery Ukrajiny sa pripojili sólisti Anastasia Kolegova a Denis Matvienko. „Nemáte radi Bajadéru? Nemáte radi klasický balet!“, sa často opakuje a je to pravda. Pôsobivosť tohto čísla, pohybová symbióza s hudbou, orgiastická pôsobivosť orientu s dramatickým príbehom a klasickým tancovaním i vznešenosťou urobila z tohto čísla slávnostný záver. +++
===Samozrejme je možné poukazovať na niektoré chyby a detaily, ale v takto veľkoryso koncipovanej mozaike poukazovať na trochu odlišnú farbu niektorého kamienku alebo drobné kazy by i tak nepokazilo výsledný obraz. Bohužiaľ to, čo sa u nás prezentovalo ako ruský alebo sovietsky balet boli akési reminiscencie na originálne diela, ktoré boli videné v Petrohrade a Moskve. Vidieť na originálnej pôde zápas medzi dvomi odlišnými školami Petrohradom a Moskvou bol v dobrom zmysle slova zničujúci zážitok. Rafinované štýlové finesy, ktoré siahajú až k detailom ako sa balerína po vystúpení klania, vedľa zápasu technických schopností tanečníkov. Spôsob, akým na generálnej skúške pracujú umelci, ako je pripravená technika a celé zázemie, je hudba budúcnosti pre našu krajinu. Talent mladých poslucháčov baletnej školy, ktorých s láskou cepovala legendárna balerína Altynai Asylmuratova je ako z baletného filmu. +++
===Dúfajme, že ruský balet tu nekončí a bude mať výrazný zástoj i v našej prítomnosti a umeleckej budúcnosti. Ale najlepšie bude za ním vycestovať a nenechať sa odradiť jeho slabým odvarom prezentovaným v našich končinách.
Hodnotenie autora: 90%
(Pokračovanie)
Foto Pavel Juráš, archiv Dance Open: Marc Haegeman, Vladimir Cherenkov, Nikolay Krusser, Stas Levshin, Tatiana Shpakovskaya, Irina Tuminene
