Košické Štátne divadlo s bilanciou sezóny za prítomnosti kritikov
Už trinásty raz pozvalo Štátne divadlo v Košiciach činoherných a operných kritikov na Prehliadku divadelných inscenácií sezóny 2012/13. Spomeniem však iba tri operné, jednu baletnú a očakávanú tanečnú inscenáciu. Činoherné predstavenia patria iným autorom.
Košice boli tohto roku vybrané do projektu Európske hlavné mesto kultúry. I preto žijú bohatšou ponukou rôznych umeleckých podujatí. Štátne divadlo do tejto konfrontácie ponúklo v sezóne 2012/2013 osem inscenácií, odohratých počas prehliadky v predpoludňajších i večerných predstaveniach. Všetky boli naplnené – aj vďaka pozoruhodnej organizácii manažmentu – staršími i celkom mladými divákmi. Do hodnotenia (čo len pasívnou účasťou a vnútornou konfrontáciou) sa zapojili okrem profesionálnych recenzentov činohry, opery a baletu aj poslucháči a ašpiranti z vysokých škôl a akademických pracovísk Košíc, Banskej Bystrice a Bratislavy. Prítomní na besedách boli aj účinkujúci umelci, hoci unavení po predstaveniach, no živo reagujúci na ohlas jednotlivých celkov i detailov.
Očakávanie Máraia
Skôr než to videné, prežité, spomeniem očakávané: epilóg sezóny 2012/2013. Ide o multimediálne tanečné divadlo Sándor Márai z dielne režiséra a choreografa Ondreja Šotha a hudobného skladateľa Michaela Kocába. Premiéra bude 21. júna 2013. Česko-slovenská spolupráca Šotha a Kocába sa datuje do polovice osemdesiatych rokov, kedy Ondrej Šoth – ako absolvent košického Konzervatória – dostal v Prahe angažmán v pražskom Komornom balete Pavla Šmoka. Od r. 1985 bol niekoľko sezón choreografom Laterny magiky. Tu vytvoril okrem iného diela Orbis Pictus (hudba Vladimír Godár) – a s režisérom Ewaldom Schormom, scénografom Josefom Svobodom a skladateľom Michalom Kocábom – multimediálne tanečné divadlo Odysseus. Tento titul začal autorskú spoluprácu Kocába a Šotha. K Odysseovi sa Šoth ešte viackrát inscenačne (a inovačne) vrátil – jednak pre jeho posolstvo, ale aj pre novátorský inscenačný pohľad a náročné tanečné požiadavky.
Sándor Márai (1900 Košice – 1989 San Diego) je však celkom iná, aktuálne postavená téma, lákavá pre oboch tanečno-hudobných tvorcov, ktorí v osude Máraia zrkadlia nielen osobnosť, ale aj uplynulé desaťročia maďarského či nášho komunizmu a diktatúry. V prípade Máraia ide o košického rodáka, maďarského spisovateľa, ktorého závažný literárny odkaz znamená pre nás objav veľkého, v mnohom tragického umelca. (Svoje knihy zakázal publikovať v strednej Európe, pokiaľ z nej neodíde posledný sovietsky vojak). Detstvo prežil v Košiciach, kde má i malé múzeum a pamätnú sochu.
Ondrej Šoth na margo inscenácie povedal: „Nesnažíme sa prerozprávať život spisovateľa, ani žiadne jeho dielo. Zaujíma nás skôr to, čo ho privádza človeka k zlomovým rozhodnutiam v živote. Takmer deväťdesiatročný Sándor Márai ponúka, aby sme sa na jeho osobnosť pozreli z viacerých perspektív. Preto je v inscenácii aj prienik činohernej postavy, respektíve tanečného alter ega spisovateľa, ale aj úloha Mefista – a ďalších postáv, ktorí mali význam v jeho celoživotnom putovaní a hľadaní zmyslu života. Ak pri Odysseovi Kocáb naznačil, že je nielen autorom a interpretom avantgardnej populárnej hudby, ale aj skladateľom bohatej, priam oratoriálnej tvorby, v hudbe k Sándorovi Máraiovi prekvapil krehkou až intímnou hudobnou výpoveďou. V realizačnom tíme pripravovanej inscenácie je scénograf Andrej Ďurík z Prahy, kostýmový návrhár Andrij Suchanov, filmár Vasil Sevastianov a libretistka Zuzana Mistríková. Celý tanečný večer bude dotváraný filmovou projekciou a netradičným prepojením diváka, sediaceho na javisku a umelcov, pôsobiacich aj v priestore hľadiska“.
Z viacerých myšlienok Máraia vyberme aspoň tieto:
„Nepriateľa potrebuješ. Musíš prekonať seba samého, aby si nad ním zvíťazil. Musíš byť lepší, lebo ťa ohovára a považuje za nezmyselného. Boh určil, že bude tvojím druhom na zemi. Máte rovnakú úlohu ako v súboji. Neprebodni ho predčasne, neprebodni ho vôbec. On ťa naučí žiť, bojovať a brániť sa. Uvedom si, že ho potrebuješ.“
„Jediná chvíľa samoty, sebapoznania, keď si pokoril svoju pýchu, dala viac tebe, aj svetu, než čokoľvek s čím sa pred svetom pýšiš. Jediný prejav pokory je väčším hrdinstvom, než akýkoľvek precítený herecký výkon, ktorému národ zatlieska. Mysli na to, kým nie je neskoro.“
***
Spiaca krásavica – trvalý boj so zlom?
Ako zatiaľ prvú realizovanú baletnú inscenáciu v uplynulej sezóne ponúkli Košičania predstavenie Čajkovského Spiacej krásavice. Prvú časť klasického baletného diela pripravil (podľa Mariusa Petipu) Michailo Novikov, druhé dejstvo – vždy prekvapujúci choreograf a režisér celého predstavenia Ondrej Šoth. Rozprávku o Šípkovej Ruženke – ruskej „Spiacej krásavici“ – presunul v druhej polovici baletu do štylizovanej súčasnosti a hudobne do zvukovo reprodukovaných troch časti Čajkovského VI. symfónie Patetickej. (Hudobné naštudovanie 1. časti pôvodného baletu však znelo s orchestrom Štátneho divadla pod vedením dirigenta Igora Dohoviča). Šoth využil základnú tému rozprávky o sudičkách vytúženej kráľovskej dcéry – Princeznej Aurory: Víle Orgován a zlej Víle Carabosse, ktoré v druhom dejstve pretransformoval do metafory všade (a vždy) prítomného Dobra a Zla v živote človeka. Triumfujúce Zlo dáva v modernej podobe záveru rozprávky napiť z čarovného nápoja aj Princeznej Aurore a Princovi Désiré, ktorí znova umierajú v objatí. Detský divák mohol mať z finále baletno-tanečnej rozprávky zmätok: Je Dobro ozaj také slabé, že neodolá lákadlu všadeprítomného Zla? Šothom vyrozprávaná druhá polovica rozprávky na symfonickú hudbu Čajkovského bola tak skôr určená dospelým divákom – a stala sa i témou diskusie o inscenácii, ktorú v bulletine navodzoval už výrok Franza Kafku: „Zlo o dobre vie, ale dobro o zle nikdy.“ Výkony sólistov i celého baletného súboru Štátného divadla boli strhujúce a bez pripomienok – v klasickej i modernej podobe choreografie (najmä Júlia Chemitova, Sergej Jegorov, Inesa Jagolniková a Ivan Šekhautsov).
***
Zvonár u Matky Božej
Známy román Victora Huga Chrám Matky Božej sa stal inšpiráciou viacerých javiskových (a filmových) spracovaní. Zo slovenských skladateľov spomeniem aspoň dávny muzikál Tibora Andrašovana. Libretistom, režisérom i choreografom najnovšieho tanečného divadla Zvonár u Maty Božej je Ján Ďurovčík, ktorý mal za hudobného partnera Henricha Leška: títo dvaja umelci, pochádzajúci z východného Slovenska, sa presadili vo „veľkom svete“ tanca i zábavy. Zatiaľ „voľné spracovanie motívov slávneho románu Victora Huga: Notre Dame de Paris“, vidia košickí diváci. Jedno je však isté: sympatie u tunajšej mládeže zaručila nielen dynamická tanečná forma (dielo pripomína i populárne muzikálove témy), ale aj mladšími ročníkmi tolerovaná zvukovo predimenzovaná hudba (nevedno kde a kým realizovaná). Študenti ocenili aj na poldruha hodiny zredukovaný dej jednej z klasických maturitných otázok. Bez namáhavého čítania, s erotickou príchuťou, tragickým finále, dobovo štylizovanými kostýmami (Roman Šolc) a najmä pôsobivými tanečnými scénami v choreografii Jána Ďurovčíka, podčiarknutými výkonmi tunajších vyspelých sólistov: najmä Maxima Sklyjara (Quasimodo), viac nežnej než vášnivej Cigánky Esmeraldy v interpretácii Evy Sklyjarovej, Andrija Suchanova (ktorého v istote využitej tanečnej techniky neobmedzil ani nešikovný kostým) a v úlohe kapitána Phoebusa výkon brilantného Ivana Šekhautsova. Problémom je často eklektická hudba, ktorú Henrich Leško nepozdvihol na svojsky prerobený originál.
***
Pitínskeho Plášť a Gianni Schicchi
Jan Antonín Pitínský je nonkonformný režisér, ktorý najmä operné diela vykladá nanajvýš svojsky. Preto bola v operných kruhoch otázka, čo spraví s dvomi jednoaktovkami triptychu Giacoma Pucciniho. Treba povedať, že príjemne prekvapil už v prvom diele: Plášti. A nielen on! Po málo výraznom, spoľahlivo sprevádzajúcom orchestri v balete Spiaca krásavica bol „v jame“ odrazu iný ensembel. Pod rukami Ondreja Olosa, Slováka, ktorý momentálne pôsobí ako dirigent Národného divadla v Brne, rozohral všetky farby orchestra neskorého diela talianskeho majstra operného verizmu. Precíznosť naštudovania a odhalenie mnohorakých nálad príbehov prostredníctvom orchestra boli najsilnejším hudobným zážitkom večera. Samozrejme, ten sa odvíjal aj od premyslenej dramaturgickej línie Lindy Keprtovej – po vydarenú réžiu J. A. Pitínskeho (najmä v opere Plášť), prispôsobenú malému javisku Štátne opery a darovanému publiku ako dva operné bonbóny rozdielnej chuti. Plášť sa predstavil v mnohovýznamovej, metaforickej podobe vášnivého príbehu lásky. Scéna Jana Štěpánka dielo situovala do podzemia lode – quasi symbolického dna ľudských duší. Zbytočné boli iba niektoré rekvizity (toaleta – rakva?). Kostýmy Jany Prekovej dali podnety na premýšľanie o takmer súčasnom, ale vysoko štylizovanom príbehu lásky, jej zámlk, premien, spomienok, výbuchov a vyústenia. Tragédia bola pozoruhodne zaspievaná a vyhraná najmä tromi hlavnými aktérmi – skvelým, barytonistom Mariánom Lukáčom (Michele), maďarským tenoristom Zsoltom Vadászom (Luigi) a sopranistkou s dramaticky prežitým prejavom: Tatianou Paľovčíkovou – Paládiovou (Giorgetta). Zaujal aj dobre naštudovaný zbor (Lukáš Kozubík).
Burlesknú komédiu Gianni Schicchi preniesol režisér z renesancie do aktualizovanej súčasnosti, v ktorej pretrváva neustály boj o peniaze a bohatstvo z akéhokoľvek prameňa (tu z testamentu). Komédia – jediná v odkaze Pucciniho – dostala v réžii Pitínského priam obludné rozmery. Škoda, že neustály pohyb účinkujúcich na javisku vytváral občas zmätok, v ktorom režisér rozohrával celú škálu hereckých etud (niekedy divákom nestíhateľných). V hlavnej úlohe sa predstavil mimoriadne herecky aj vokálne disponovaný barytonista Marek Gurbaľ, jeho dcéru Laurettu hrala a spievala mladá Lucia Knoteková, ktorá musí popracovať na vysokej polohe hlasu, tenorový part Rinuccia spieval perspektívny mladý sólista Ondřej Koplík. Výkony takmer kolektívne náročného diela podporili aj ostatní speváci: Jozef Gráf (Gherardo), Jitka Zerhauová (Zita), Marianna Hochelová (Nella), Arpád Sándor (Simone) a ďalší „spevoherci“. Do tejto náročnej pozície ich totiž uviedol režisér, skúsený zvlášť v činohernej práci. V tragickej línii operných ponúk je Gianni Schicchi každopádne osviežením.
***
Rigoletto
Uzatváral divadelnú prehliadku – no je predposledným v hodnotení. Nebol totiž vyvrcholením zážitkov – skôr otáznikom. Dnes módne prenesenie deja do súčasnosti (režisér Peter Gábor) už nikoho nešokuje (namiesto paláca quasi vernisáž výstavy, koláž moderny a historických prvkov v mužských kostýmoch, čierno odetá Gilda – mníška či stará panna?, Sparafucile v kabáte, pripomínajúcom solídneho úradníka, Rigoletto s pokriveným chrbtom, na ktorom bol iba náznak deformácie, a tak spevák pohyb preháňal nadmieru karikovanou chôdzou, ktorá bránila voľnejšiemu tónu i fráze). Od začiatku dusila diváka pochmúrna atmosféra kulís (scénograf David Bazika), meniacich ináč málo atraktívne prostredie (vo veľkej scéne Gildy sa speváčka „pasovala“ s obsahom árie na takmer prázdnom javisku), na nadmieru využívanej točni, ktorá nedala vydýchnuť koncentrácii na Verdiho hudbu. Navyše – stiesnila i tak malé javisko. Scéna umierania Gildy bola aranžovaná na neuverenie – i na smiech, najmä neprajníkom opery. Hudobné naštudovanie (Peter Valentovič) bolo korektné voči spevákom, no bez kontrastnosti a drámy. Vojvoda (hosťujúci Vincent Schirrmacher) bol neustále pripichnutý očami na dirigenta, neschopný prejaviť individuálny prístup k vokálnemu partu. Zborové vstupy boli predimenzované, dynamicky málo vypracované, všetko spievané v ostrých zvukoch a forte (zbormajster Lukáš Kozubík). Jediná, ktorá v tomto hlasovom kolose prejavila diferencovaný prístup a štýlovosť, bola krehká sopranistka Michaela Váradyová (Gilda). Vojvodom bol už spomínaný spinto tenor z Nemecka, Rigolettom – veľký barytón Martina Bártu, farbou basbarytónu bol podobný Sparafucile v podaní Árpáda Sándora a mäkkým mezzosopránom vyspievala part Maddaleny Lenka Čermáková. V tomto Rigolettovi sa vynárala aj otázka o mladých slovenských talentoch, ktoré mohli účinkovať namiesto početných hostí.
***
Dialógy karmelitánok
Táto opera francúzskeho skladateľa Francisa Poulenca je dramaturgickým a umeleckým objavom opernej sezóny v celoslovenskom rámci! Dej je libretisticky spracovaný podľa skutočného príbehu šestnástich karmelitánok z Compiégne, popravených gilotínou v časoch hroznej francúzskej revolúcie. Dielo, naplnené religiozitou, je predmetom ich dialógov, ťažkých rozhodnutí medzi možnou záchranou a ochotou, zomrieť pre vieru. Hudba je situovaná do krátkych scén, pričom vokálne ťažisko je v recitatívne tvarovaných ariózach. Inštrumentácia a orchestrálna partitúra čerpá z tejto kompozičnej metódy, podriaďuje sa dialogizovanému princípu, v celkovom tvare občas zaznejú vzdialené inšpirácie Stravinským, Musorgským, Puccinim, no najmä gregoriánskym chorálom. Prvý vrchol je v centrálne nakomponovanej scéne smrti a predtúch Madame de Croissy a druhý vrchol – v pochode smrti a v rozlúčkovom zbore mníšok (Salve Regina), ktorý sprevádzajú údery gilotíny. Je to mrazivé finále! Zostaviť sólový ensemble zo šestnástich ženských hlasov, doplniť ho menšími mužskými rolami, ale aj súborom baletiek, výtvarne a obsahovo dokresľujúcich situácie deja, nápad situovať úvodný dialóg otca mladej Blanche do predopony a ostatné scény rozohrať premyslenou, svetlom delikátne dotvorenou réžiou na takmer prázdnom javisku, tak dať do pozornosti nielen príbeh, ale najmä nádhernú hudbu Francisa Poulenca: to všetko je zásluhou novej dramaturgičky opery Štátneho divadla, v tomto prípade aj režisérky a scénografky v jednej osobe – Lindy Keprtovej. Bodaj by túto osobnosť využila opera aj v budúcnosti! Skvele jej nahrávali bielo ladené, do neutrálnej doby ladené kostýmy „bosých mníšok“ z dielne Danice Hanákovej. A orchester? Opäť v hudobnom naštudovaní Ondreja Olosa znel v Dialógoch karmelitánok čarovne. Odhalil krásu nepoznaného diela v celistvosti a hudobne ponornej opernej dráme. Nič tu nie je na efekt. Všetko je v hlbokej kontemplácii, rozhodovaní a odovzdanosti, v pokore a v presvedčení o Božom riadení osudov nábožných žien. Aj zborové partie zneli jemne a diferencovane… Bez ambície, vymenovať všetky sólistky, spomeniem aspoň strhujúcu sopránovú heroínu Adrianu Hlavsovú (Madame de Croissy), mladučkú sopranistku Janette Zsigovú (Blanche), vždy presnú a zjavom i hereckým prejavom presvedčivú Denisu Hamarovú (Matka Mária) a z mužských predstaviteľov opäť imaginatívneho barytonistu Mariána Lukáča (Markíz de la Force). Je to inscenácia, hodná ocenenia a hosťovania v Slovenskom národnom divadle – a určite aj v Prahe.
Záver? Vďaka Košičanom za skvelú organizáciu, pohostinnosť, ústretovosť i nebojácnosť pri konfrontáciách na ceste za absolútnosťou umeleckej pravdy.
Foto Anton Faraonov, Joseph Marčinský
