Zvezdy ruskovo baleta
Ministerstvo kultúry Ruskej federácie a Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky uviedli v Slovenskom národnom divadle Hviezdy ruského baletu. Sála opery a baletu novej budovy Slovenského národného divadla sa naplnila protokolárnymi hosťami a vzrušenými nadšencami klasického tanca v chvejivom očakávaní tušeného gala zážitku. Tanečný večer postavený v réžii zaslúžilého umelca Ruska Adriana Fadejeva dirigoval zaslúžilý umelec Ruska Alexander Polyanichko (hral orchester Slovenského národného divadla) a spoluúčinkujúcimi sa stali aj študenti Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave. Program pozostávajúci z deviatich čísiel oficiálne otvorili zástupcovia oboch ministerstiev a film o Rusku, ktorý propagoval krajinu. Úvod večera v družnom nadšení proklamujúci rusko-slovenské vzťahy a budúcu spoluprácu oboch krajín v zmysle ekonomiky, kultúry a turistického ruchu, napriek zrejme úprimnému entuziazmu súčasných plánov, vrátil (minimálne tých skôr narodených) v stroji času kdesi do socialistických dní oslavujúcich ZČSSP (Zväz československo-sovietskeho priateľstva) v dome ROH (Revolučné odborové hnutie). Takže zatiaľ, čo sa snovali plány medzinárodných vzťahov a vzájomnej (akejsi družobnej) spolupráce v generačnom posune v zmysle výmeny kultúrnych divadelných zážitkov (čo je prínosom iste v každej spoločnosti) forma prezentácie predsa len spôsobila mnohým asociačné zimomriavky v mäkkom plyši divadelných sedadiel.
Po veľkorysej orientácii o veľkej krajine a srdečných slovách vzájomnej vďaky prítomných na scéne začal večer tanca , ktorý zahájili študenti Tanečného konzervatória Evy Jaczovej. Hoci do istej miery chápem zmysel prepojenia slovenského a ruského tancovania, kombinácia malých a mladých študentov Tanečného konzervatória v komparácii s vysoko profesionálnymi tanečníkmi z Ruska mi prišla prinajmenšom nekompatibilná. Nedá sa porovnávať neporovnateľné, ale vypustiť deti na scénu v notoricky známej Čajkovského Polonéze z opery Eugen Onegin s tým, že okrem základného kroku sa po javisku vlastne iba v kruhovej formácii poprechádzajú, je podcenenie logiky slávnostného večera a v tomto prípade je naivné spoliehať sa na dojaté duše spríbuznených divákov z absolventských koncertov, ktorého spravidla býva úvodná polonéza súčasťou.
Pas de deux z baletu Spiaca krásavica (hudba Piotr Iľjič Čajkovskij, choreografia Marius Petipa a Konstantin Sergejev) teda otvorilo tanečný register ruských hviezd.
Anastasia Stashkevich a Vyacheslav Lopatin (Veľké divadlo) so samozrejmosťou profesionálov vstúpili na dosky Slovenského národného divadla trochu vlažne, ale s estetickou dôstojnosťou. Impulz na väčšie ovácie publika však dala až grandiózna Ulyana Lopatkina – národná umelkyňa Ruska, nositeľka štátnej ceny Ruskej federácie (Mariinské divadlo) v Ruskom tanci v tradičnom kroji, ktorý ku podivu pôsobil v choreografii etnicky a elegantne zároveň. Choreografia Alexandra Gorského na hudbu Piotra Iľjiča Čajkovského v krokových variáciách interpretačne bravúrne zvládnutých, osviežila atmosféru, potvrdila očakávané majstrovstvo tanečnice a predviedla mimoriadne profesionálnu a výtvarne rezonujúcu miniatúru s nasadením a náladou ruskej rozprávky.
Labyrint samoty (hudba Tomaso Antonio Vitali, choreografia Patrick de Bana) odprezentoval hosťujúci sólista Veľkého divadla, Mariinského a Michailovského divadla a American Ballet Theatre Ivan Vasiliev. Poloobnažený, len v čiernych nohaviciach, predviedol škálu dramatických pocitov súženia sa v bludnom kruhu samoty, trápenia, sklamania a smútku, ktoré herecky konkurovali pantomimickým gestám, animácii a preexponovanému výrazu zámerne karikovanej mimiky. Technika, dynamické skoky, nasadenie a temperament divákov dostali a nedajú sa interpretovi uprieť, hoci výstup javil popri tanci skôr známky teatrálnej výrazovej etudy.
Náklon k bournonvillovskej technike ohlásilo Pas de deux z baletu Sylphida (hudba Herman Severin Løvenskiold, choreografia August Bournonville) v podaní Anastasie Goryachevy (zaslúžilá umelkyňa Ruska) a Andreia Bolotina (Veľké divadlo). A hoci Sylphida zahŕňa v sebe choreografickú ojedinelosť, tajomnosť, vílinu krehkosť , výtvarný rozmer i provokatívnu myšlienku nestala sa tentoraz high-lightom večera. Nepochybne však fragment z baletu Anna Kareninová (hudba Piotr Iľjič Čajkovskij, choreografia Boris Eifman) v interpretácii Marie Abashovej (nositeľka ceny Zlatý Sofit a Zlatá maska) a Artema Yachmennikova z Divadla Borisa Eifmana zarezonoval nielen na technickej, ale predovšetkým nápaditej choreografickej, profesionálnej interpretačnej a herecky zvládnutej úrovni. Krásna skladba plynulých kreatívnych párových prechodov, krkolomných, ale pôsobivých dvíhaných figúr a póz, hlboko výrazovo úprimne prežitá dramatizácia i výtvarné vyjadrenie dokázalo vyprofilovať v divákovi silnú emóciu.
Briskné Pas de deux z baletu Plamene Paríža (hudba Boris Asafiev, choreografia Vasili Vainonen) zatancovali Anastasia Stashkevich a Vyacheslav Lopatin (Veľké divadlo), ktorí si ním napravili renomé z úvodnej, trochu neurčitej Spiacej krásavice. Temperamentne „rozbalili“ svoj tanečný part, Vyacheslav Lopatin hrdo rozprestrel register suverénnych skokov v razantnom nasadení a mäkkosti gest a dopadov. Predimenzovaná výrazová koketéria partnerky mohla mať striedmejší prejav, ale technicky pár plamene (nielen Paríža) rozdúchal.
Skvostom slávnostného gala bola nesporne Umierajúca labuť Ulyany Lopatkiny (Mariinské divadlo) (hudba Charles Camille Saint-Saёns, choreografia Michail Fokin). Napokon na jej výkon baletní fajnšmekri čakali a neostali oklamaní. Tanečnica s dokonalou technikou, úprimne čistým a bolestným výrazom i éterickou krehkosťou labute v modrom svetle tajila dych a pôsobila ako vystúpená z obrazu Edgara Degasa. Rozhodne jej vstup v Ruskom tanci a Umierajúcej labuti boli najhodnotnejšími zážitkami. 
Večer ukončilo temperamentné, dynamické, hravé a divácky obľúbené Pas de deux z baletu Don Quijote (hudba Ludwig Minkus, choreografia Alexandr Gorskij). Sólistka Štátneho baletu v Berlíne Iana Salenko a Ivan Vasiliev (objavší sa už v Labyrinte samoty) dôstojne uzavreli slávnostné gala. Absolútna suverenita v technike oboch tanečníkov, krásny súlad partnerov, krehunká subtílna Salenko so zjavom drobnej tanečnice z hracej skrinky, ale pritom s dravosťou šelmy vymrštili divákov zo sedadiel s frenetickým aplauzom.
Hviezdy ruského baletu (v prípade Salenko s ukrajinským pôvodom) pripravili slávnostný (myšlienkovo priateľský) večer na doskách novej budovy Slovenského národného divadla s hrejivým pocitom ďalšej, možno niekoľkoročnej, spolupráce v zmysle tradície. Diváci ich snahu vďačne a vrúcne ocenili, hoci odborníci na balet nepadali z dramaturgie a niektorých výkonov až tak bezhlavo do mdlôb. V každom prípade výmena skúseností nie je nikdy na škodu a je príjemné s niektorými osobnosťami ruského baletu aspoň na chvíľu dýchať rovnaký vzduch a vychutnať si ich tanečné majstrovstvo na našej domácej pôde. Minimálne polovica zo zhliadnutých „čísiel“ večera za to rozhodne stála. Spasibo vam, daragije druzja.
Hodnotenie autorky recenzie: 60 %
Hviezdy ruského baletu v Slovenskom národnom divadle
Baletný galavečer pri príležitosti Ruského dňa – kultúrneho a turistického fóra
Dirigent: Alexander Polyanichko
Režisér: Adrian Fadejev
Orchester Slovenského národného divadla
17. október 2013 Sála opery a baletu – nová budova Slovenského národného divadla Bratislava
program:
Piotr Iľjič Čajkovskij: Polonéza z opery Eugen Onegin
Študenti Tanečného konzervatória Evy Jaczovej
Piotr Iľjič Čajkovskij: Pas de deux z baletu Spiaca krásavica
Choreografia: Marius Petipa a Konstantin Sergejev
Anastasia Stashkevich
Vyacheslav Lopatin
Piotr Iľjič Čajkovskij: Ruský tanec
Choreografia: Аlexandr Gorskij
Ulyana Lopatkina
Tomaso Antonio Vitali: Labyrint samoty
Choreografia: Patrick de Bana
Ivan Vasiliev
Herman Severin Løvenskiold: Pas de deux z baletu Sylfida
Choreografia: August Bournonville
Anastasia Goryacheva
Andrei Bolotin
Piotr Iľjič Čajkovskij: Fragment z baletu Anna Kareninová
Choreografia: Boris Eifman
Maria Abashova
Artem Yachmennikov
Boris Asafiev: Pas de deux z baletu Plamene Paríža
Choreografia: Vasili Vainonen
Anastasia Stashkevich
Vyacheslav Lopatin
Charles Camille Saint-Saëns: Umierajúca labuť
Choreografia: Michail Fokin
Ulyana Lopatkina
Ludwig Minkus: Pas de deux z baletu Don Quijote
Choreografia: Alexandr Gorskij
Iana Salenko
Ivan Vasiliev
Študenti Tanečného konzervatória Evy Jaczovej
Foto Jack Devant, archiv
