Prestížny tanečný festival Dance First, ktorý v trvaní jedného mesiaca uvedie spolu 37 predstavení, performancií a workshopov sedemnástich rôznych umelcov alebo zoskupení na rôznych turínskych scénach, otvorila 5. septembra 2025 skupina S-E-D (Sharon Eyal Dance) s novou inscenáciou Delay the Sadness. Kráľovná techno baletu Sharon Eyal pred pozláteným hľadiskom divadla Carignano vo svetovej predpremiére (ako oznamoval festivalový bulletin) svojským spôsobom zažehnala smútok a oslávila život. A nielen ten. Aby sa jej to podarilo, musela rozpohybovať tanečníkov svojej skupiny S-E-D. A urobila to štýlom jej vlastným.
Delay the Sadness je ostatým umeleckým počinom známej izraelskej choreografky a jej dlhoročného spolupracovníka Gai Behara, ktorý vytvorili pre svoj súbor S-E-D so sídlom vo Francúzsku. Tanečná kompozícia predznamenáva novú kapitolu v autorkinej tvorbe, čo v prvom rade charakterizuje oveľa väčšia diferenciácia individuálneho a kolektívneho pohybu, ale aj ich vzájomná interakcia. Autorka ostáva verná minimalistickému jazyku, ktorý prekvapivo rozširuje aj o prvky akademického tanca. Vidíme pózy atittudes effacées – dokonca v rotácií a écarté derrière, mäkké grands battements en avant, prechody dolných končatín cez zvýšené passé, polohy sur le cou-de-pied, pas de bourrée suivi, atď. Neoddeliteľnou súčasťou choreografie sú kroky na vysokom relevé, občas na relevé v demi-plié a ich kombinovanie. Tento jednoduchý pohybový motív rozvíja najmä rytmickými obmenami, keď pravidelný rytmus na štvrťové doby občas zmení na osminové hodnoty, ale len na ploche maximálne dvoch štvrťových dôb. Tým, že Eyal do premysleného poriadku krokovej štruktúry vkladá odlišnosti, neustále drží divákovu pozornosť. Zdanlivú obsahovú jednoduchosť pohybových fráz zafarbuje nepredvídateľnými zmenami smerov (hudobne aj konkrétnym natočením).
Celkový princíp spočíva v tom, že publiku naservíruje určitý vzorec, ktorý v momente, keď ho divák pochopí, nečakane zmení. Týmto spôsobom vytvára vzrušujúcu a bohatú kompozíciu, ktorá si ale zachováva minimalistický ráz. Špecifikom, ktoré je prítomné vo všetkých Eyalovej doterajších dielach, je rozdielna práca spodnej a vrchnej časti tela. Kým spodok tela je odrazom jazykovej striedmosti a udivuje skôr neuveriteľnou vytrvalosťou, vrchná časť tela nesie emóciu, strojovému rytmu dáva ľudskosť, významotvorným gestom a tanečnosťou zdôrazňuje individualitu tanečníkov. Používa na to výrazné a veľmi expresívne port de bras, hru s porušovaním akademického obdĺžnika, a v neposlednom rade náklony hlavy a hlboké pohľady. Špecifická hra s tvarmi vrchnej časti tela, ktorá s obľubou porušuje tradičné estetické formy akademického tanca, pomáha vyjadriť samotnú myšlienku diela, a dokonca aj pri abstraktnom balete mu dať jemný naratív a emóciu. Na časovej ploche jednej hodiny choreografka delí najprv interpretov do dvoch skupín – štyri tanečnice a štyria muži – ktoré tancujú oddelene v akýchsi na sebe nezávislých pas de quatre, a to najmä v prvej časti diela, ktorá v kontexte predchádzajúcej autorkinej tvorby plynie netradične v trojštvrťovom rytme.
Ďalšia časť sa už nesie v synchrónnom tancovaní celej skupiny, ktorého monotónnosť vždy prerušuje individuálny výstup niektorého z tanečníkov. Zvláštnosťou sú štyri krátke duetá štyroch dvojíc, ktoré sú pohybovo aj obsahovo odlišné a po ich individuálnej prezentácii sa v jednom momente stretnú na javisku v rovnakom čase. Sugestívne je finále baletu, ktorému dominuje dlhé, centrálne umiestnené dueto, ktoré sa s blížiacim koncom priestorovo premiestňuje až na samotný okraj proscénia – zvyšní tanečníci stále zhromaždení v skupine v inej časti javiska môžu podľa individuálneho vnímania byť odrazom emocionálno-psychického rozpoloženia sólového paru alebo naopak, komentárom ich konania zvonku. Akokoľvek, akcia na javisku prebieha v dvoch plánoch, ktorých autonómnosť a zároveň neviditeľná interakcia dávajú dielu okrem dynamiky aj vzrušujúci rytmus. Tanečná kompozícia vo svojej krásnej jednoduchosti osciluje medzi nachádzaním dokonalej elegancie a čistoty tvaru, ktoré poznáme z tvorby avantgardistu Kazimira Malevicha, a neuchopiteľnou emocionalitou náhodných abstraktných trajektórií (priestorových i fyzických, individuálnych i kolektívnych), aké tvoril americký expresionista Jackson Pollock.
I keď je celkový koncept inscenácie na prvý pohľad veľmi výtvarný, príťažlivá vizualita je len prostriedkom na vypovedanie zašifrovaného zamyslenia sa choreografky nad esenciou života. Autorka dielo v programovom bulletine uvádza slovami: „Pokračuj v živote po smrti. Pokračuj v smútku, čistote. Pokračuj v podstate matky. Emócie, spomienky. Pamätám, pripomínam, predstavujem si, snívam. Tancujem… dýcham… dusím sa… Zastavujem.“ Daley the Sadness je dielom o živote, jeho tajomnej sile a krehkosti, kde individuálna i kolektívna výpoveď nesie celú škálu pocitov a emócií. Od dojatia a sĺz, cez fascináciu až po vtip a smiech. Ich účinnosť je závislá aj od vonkajších vplyv a individuálneho nastavenia a schopnosti percipienta vnímať podnety inscenácie. Nejde však o žiaden emocionálny epos v zmysle veľkého dejového diela, ale o abstraktný obraz s latentne zadefinovaným obsahom.
Sugestívnosť umeleckej výpovede je umocnená fantastickým svetelných dizajnom (Alon Cohen), ktorý len s použitím teplého a chladného bieleho svetla (a striedaním intenzity všetkých odtieňov bielej) dokáže meniť priestor, náladu, dynamiku aj emóciu). Pôvodná hudba, ktorú skomponoval Josef Laimon, nenesie až takú techno „agresivitu“, ktorú by návštevník predstavení Sharon Eyal očakával, ale stále je vo svojej jednoduchej a cyklicky sa opakujúcej melodike dostatočne účinná, aby spolu s repetitívnym tancom vyvolávala hypnotický dojem pripomínajúci tranz, taký žiadaný pri techno-balete. Na ňom majú samozrejme zásluhu interpreti – osem tanečníkov súboru S-E-D, ktorí od úvodných pohybových frekvencií počas šesťdesiatich minút spejú k záverečnej allegrovej pasáži, kde nepretržite skáču na niekoľko hudobných fráz. Je to vytrvalostný maratón, ktorého cieľová rovina prichádza až so zavretím opony. Tu možno mať malú výčitku k mladému, formujúcemu sa telesu – interpretačné možnosti jednotlivých tanečníkov nie sú na rovnakej úrovni. Obsahová rovina diela je predsa len komunikovaná cez formu – fyzikalitu tanečníkov a ich línií. Tí tancujú takmer nahí, číže akékoľvek estetické nedostatky (v muskulatúre, ohybnosti, plasticite, rozsahu) sú viditeľné.
Extatický! Tak by sa dal jedným slovom opísať zážitok z nového diela Sharon Eyal. V intenciách autentického choreografického rukopisu sa autorka pokúsila posunúť vo svojej tvorbe o krôčik ďalej, experimentovať s javiskovými vzťahmi medzi individualitami a skupinou tanečníkov. Nedá sa však povedať, že by vyšla zo svojej komfortnej zóny. Dielo ostáva v intenciách minimalizmu, dizajnu a súčasnosti. Bez prikrášlenia možno konštatovať, že sledovať jednoduchý, no zároveň prešpekulovaný choreografický text, ktorého interpretácia je vytrvalostnou výzvou, je fascinujúce a vzrušujúce. Či má však dielo kvality a potenciál pretrvať desaťročia, prípadne storočia, ukáže až čas.
Delay the Sadness
Choreografia: Sharon Eyal
Pôvodná hudba: Josef Laimon
Svetlá: Alon Cohen
Kostýmy: Sharon Eya, Gai Behar
Účinkovali: Darren Davaney, Juan Gil, Alice Godfrey, Johnny MaMillan, Keren Lurie Pardes, Nitzan Ressler, Héloïse Jocqueville, Gregory Lau
Písané z predstavenia 6. 9. 2025, Teatro Carignano, Turín
