Tentoraz:
- Ruské baletné umenie v galérii
- Baletný hrdina našej doby
- Carlos Acosta skončil so svojou Carmen
- Čo sleduje Otto Bubeníček?
Ruské baletné umenie v galérii
Že ruské umenie a tradícia fascinujú svet viac než Putin či Ukrajina, Krym a politická hatmatilka, potvrdzuje aj výstava v Londýne. Galéria ruského umenia a dizajnu, známa pod skratkou v angličtine GRAD, s veľkým záujmom verejnosti prezentuje jedinečnú výstavu návrhov, kostýmov, fotografií k baletu Bolt Dmitrija Šostakoviča z roku 1931.
Toto baletné dielo nie je dnes po strhujúcej rekonštrukcii Alexeia Ratmanského už neznáme. Skladateľ Dmitrij Šostakovič bol inšpirovaný strojmi, akrobaciou a avantgardnými geometrickými obrazmi. Rozpráva príbeh lenivého pracovníka, ktorý chce sabotovať stroje vo vizionárskej továrni. Výstava prezentuje zhromažďované umelecké diela, fotografie, návrhy k pôvodnej verzii. Bolt vošiel do histórie ako jeden z najodvážnejších a najšialenejších projektov Šostakoviča. Hudobný a vizuálny experiment bol riskantným škandálom autora. Kostýmy a výprava spolu s choreografiou sa stali spomienkou na jeden z modelov skutočnej ruskej avantgardy. „Je čas prelomiť stereotypy o ruskom umení. Ponúkame jedinečný zážitok pre britskú verejnosť, niečo, čo ešte nikto v Londýne nevidel,“ poznamenala kurátorka Elena Sudakova z GRAD. „Je to mimoriadny a úžasný balet,“ uviedol riaditeľ GRAD. Rosamund Bartlett, špecialistka na ruské umenie, zase vyzdvihuje partitúru: „Hudba je fantastická, s bohatou partitúrou, ktorá zahŕňa vážne aj ľahké ironické pasáže. Dúfam, že budú aj ďalšie inscenácie.“
Bolt má za sebou históriu priemyselnej výroby, sabotáž a triumf dobrého pracovníka. Ale satirický inotaj a podobenstvo odhalila aj cenzúra po premiére v Leningrade. Na skutočnom príbehu vyrastá balet, ktorého príbeh rozpráva o hrdinských činoch Ljonka Gulba, indolentného továrenského robotníka. Potom, čo bol vyhodený, Gulba (čo v ruštine znamená lenivý) sa snaží pomstiť a presviedča dievčinu, aby vhodila skrutku dovnútra strojov. Akrobacia a aeróbne pohyby, skutočné kladivá a choreografia založená na strojovom pohybe. Prísna kritika, oficiálne hlasy považovali balet za skrytý výsmech. Titul bol bez okolkov zakázaný krátko po svojej premiére v Akademickom divadle opery a baletu v Leningrade. Po sedemdesiatich štyroch rokoch v roku 2005 na scéne Veľkého divadla v Moskve práve Ratmansky vo svojom bohatom ruskom období vrátil titul na scénu.
Výstava trvá až do konca februára 2016. Galéria prezentuje impozantnú zbierku Tatiany Bruni, s originálnymi kúskami pre Bolta. Farebné geometrické škvrny, akvarel, gvaše a kresby ceruzkou, postavy s nádychom komédie: ako maloburžoázny tajomník, opití pracovníci alebo oportunistickí predáci. Geometrické siluety, bizarné, avšak inteligentné kostýmy navrhla Tatiana Georgievna Bruni (1902–2001). Dochované nákresy predstavujú vysokú úroveň experimentálnej inscenácie v porevolučnom Rusku a nesú ozveny z najlepších sovietskych propagandistických plagátov. Bruni je na západe známa len zasväteným a patrí medzi popredných ruských maliarov, scénografov, grafikov. Viac než päťdesiat rokov bola domácou scénografkou Kirovovho baletu. Pracovala aj pre iné súbory, najmä Alexandrijské divadlo. So súborom prečkala obliehanie Leningradu mimo mesta (Spiaca krásavica, Labutie jazero, Don Quijote, Giselle, Romeo a Júlia, v Perme vtedajší Molotov, 1943). Nebolo to však ľahké.
Vo Veľkej vlasteneckej vojne najprv zahynul na fronte jej manžel (1941) a o rok neskôr, počas krutej zimy, v obkľúčenom Leningrade zahynul od vyčerpania jej otec a brat. Ju v kritickom stave zachránila pred smrťou až možná evakuácia s Kirovovým divadlom. K umeleckej dráhe ju už predurčila slávna rodinná tradícia. Jej prastarý otec bol Fyodor Antonovich Bruni, rodák z Milána, autor slávnej fresky Mojžišovho medeného hada v Izákovej katedrále v Petrohrade, či rektor Akadémie výtvarných umení. Jej otec – hudobník – dokonca učil malého Sergeja Prokofieva. Už od detstva ju fascinoval tanec a divadlo. Študovala na prestížnych petrohradských školách, mimo iných u Vodkina. Hoci sa mala stať krajinkárkou, stala sa žiarivým menom na divadelných plagátoch v Petrohrade. Už v dvadsiatich rokoch pred Boltom spolupracovala s „Molodym baletom“, kde stretla vtedy ešte mladého Georgia Balanchivadzeho, v USA neskôr slávneho Balanchina.
V roku 1937 začala spoluprácu s dnešným Mikhailovským divadlom (v jej dobe najprv Malý Operny, od roku 1926 známy pod skratkou MALEGOT: Leningradské štátne akademické divadlo opery), kde vytvorila viac než tridsať výprav, ktoré formovali divadelné myslenie nasledujúcich generácií scénografov. Od ironickej La Fille mal gardée, cez tituly dnes už málokomu niečo hovoriace ako: Pomyselný ženích, Mladosť, Modrý Dunaj, Francesca da Rimini (chor. Konstantin Fyodorovich Boyarsky), Gavroche (chor. V. A. Varkovitskaja), Arlequin (chor. Pyotr Andreyevich Gusev podľa Petipu), Coppélia, Capriccio Espagnol (chor. Leonid Jacobson), Vták ohnivák, Labutie jazero (chor. Pyotr Andreyevich Gusev).
Od konca tridsiatych rokov do osemdesiatych rokov Bruni úzko spolupracovala s Leningradskou choreografickou školou (dnes Akadémia ruského baletu A. J. Vaganovej) ako autorka mnohých javiskových prác Sergeyeva, Eifmana, Jacobsona, Boyarského, Golejzovského a ďalších. Obzvlášť zaujímavá bola spolupráca s Golejzovskim a Jacobsonom na choreografických miniatúrach. Spolupracovala s Baletom Moskva pod umeleckým vedením Kasatkina a Vladimira Vasilieva (napr. Svätenie jari, Duch ruže a ďalšie). V priebehu svojho kreatívneho života samozrejme nevynechala ani operu či činohru. Životopisci počítajú na dve stovky výprav pre divadlá v Petrohrade, Moskve, Kyjeve, Jaroslavli, Sverdlovsku, Perme, Saratove a ďalších mestách. S obľubou spolupracovala aj s amatérskymi divadlami, bábkovým divadlom, cirkusom, ľadovou revue. Súbežne s vlastnou praxou prednášala na Leningradskom divadelnom inštitúte. Posledné predstavenie, balet Esmeralda (1981) v choreografii Pyotra Andreyevicha Guseva, kritici radia do zlatého fondu sovietskeho baletu podobne ako jej výpravu pre Popolušku Konstantina Sergeyeva. Pre Mariinske (vtedy samozrejme Kirovovo) divadlo – Chačaturjan: Gajané, Verdi: Traviata (1944), Don Quijote, chor. Pyotr Andreyevich Gusev, 1946, Maškaráda.
Jej práca so všetkou osobitosťou rukopisu výrazne reagovala na inovácie v divadle. Bola vždy „nad časom“. Je príkladom, ako v umelcovom diele možno vysledovať vývoj ruského divadla a dekoratívneho umenia dvadsiateho storočia. Jej láska – výprava pre balet – je jedinečná, dynamická. Akoby z veľkej série ilustrácií. Celým tvorivým procesom hľadania i spolu s realizačnými ťažkosťami vynašla svoju osobitú baletnú scénografiu.
K Boltovi sa samozrejme sluší dodať, že autorom libreta bol Vladimir Smirnov a odvážnym choreografom Bolta bol Fyodor Lopukhov. Návrhy k predstaveniu podľa mnohých výtvarných kritikov predstavujú posledný vzdych revolučnej slobody a experimentovania v oblasti výtvarného génia v dobe dvadsiatych a tridsiatych rokov v popredí prevládajúcej stalinistickej éry socialistického realizmu. Celý balet obetaví diváci nahrali na YouTube, takže je k dispozícii aj českým divákom.
Baletný hrdina našej doby
V Rusku ešte zostanem. V dobe prázdnin, keď iné divadlá relaxujú, sa totiž konala vo Veľkom divadle v Moskve zaujímavá premiéra. V Rusku cenený a renomovaný tvorca Yuri Possokhov si vybral jedinečné dielo Mikhaila Lermontova – novelu Hrdina našich čias (1840) ako sujet pre nový balet. Hypnotický názov. Svetová premiéra sa konala 22. júla. K spolupráci pozval divadelného režiséra Kirilla Serebrennikova. Tvorcovia využili tri poviedky z piatich: Bela, Tamaň a Komtesa Marie, aby vytvorili – ako svorne hovoria „nie portrét jedného človeka, ale dielo o všetkých nerestiach našej generácie“. Partitúru zadali skladateľovi Ilyovi Demutskému a nešli jednoduchšou cestou hudobnej koláže. Demutsky vytvoril sýtu partitúru, kde nechýbajú hovorené časti, spev (zbor, mezzosoprán, tenor), práca so sólovými nástrojmi, citácie folklóru. Každá časť začína ruským textom rozprávača a tanečným monológom na hudbu so sólovým nástrojom (muzikant hrá priznane na scéne – basklarinet pre poviedku Bela, violoncello pre melanchóliu Undiny a slepého chlapca v Tamaň a klavír s anglickou hornou pre baletnú výučbu u Komtesy Marie). Hlavnú rolu Pečorina, ktorá literárne dielo zjednocuje prostredníctvom rozprávania, inscenátori v balete naopak rozrazili na troch interpretov. Pečorina tak stvárňujú v jednom večere striedavo tri mužské hviezdy súboru: Igor Tsvirko, Artem Ovcharenko a Ruslan Skvortsov. Stretnú sa až v závere, v pôsobivom epilógu, akejsi mimoriadne pôsobivej katarzii, kde aj hudba dômyselne graduje a videné sa spája, prepojuje a vytvára iný pohľad na putovanie Pečorina.
Possokhov a Serebrennikov zefektívnili román, dali mu jasný podtext. Príbeh Pečorina, príbeh muža, ktorý nectí hodnoty ani lásku, osud muža, ktorý nonšalantne zničí každú ženu na svojej ceste. Balet nám dáva aj tušenie, prečo, alebo čo, že dôsledky tu sú. Possokhov ako skôr neoklasický tvorca vytvoril výborné príležitosti pre hviezdy Veľkého baletu. Mužom vrátil veľké tancovanie, ktoré uctieval Grigorovich vo svojich monumentálnych baletoch, a ženám dal priestor pre veľké variácie plné citu, okamihy technickej aj vnútornej súhry.
Po zranení sa v dokonalej forme vracia nádej a mladá hviezda Olga Smirnova v role uštvanej Bely, unesenej, potupenej, a dokazuje, že je síce na západe neznámou vedľa slávnych kolegýň, ale jednou z najväčších balerín súčasnosti. V Tamaň exceluje nezdolná, dlhonohá a dlhovlasá Yekaterina Shipulina ako Undine s charizmatickým a technicky dokonalým Artemom Ovcharenkom. V Komtese Marii inscenátori umne vložili do roly titulnej ženskej postavy Svetlanu Zakharovu. Už len obsadenie tejto gigantky do postavy staršej, zrelšej, dojemne evokuje psychologické pointy od Lermontova. Slávna uctievaná hviezda hrajúca naivnú princeznú – kňažnú, ktorá v sanatóriu kúpeľov utešuje zranených vojakov, a aby sa nenudili a posilnili telá, dáva im baletné lekcie. Kristina Kretova, ktorá vystúpila pred prázdninami v Prahe na gala (v novembri v Bratislave) ako Vera, ex post jasne jediná žena, ktorú Pečorin skutočne miloval a ktorá v závere ako cudzinka sa s ním míňa, je najplastickejšia postava.
Je zaujímavé, ako mladá generácia tvorcov už inakšie pristupuje k literárnym príbehom pri ich adaptácii pre tanečné divadlo. Stále častejšie uplatňujú viac ne-literárny prístup. Nie logické vedenie deja libretom pre tanec, ale skôr idú po esencii drámy, jadre situácií. V prípade Hrdinu našich čias je to k funkčnosti aj kráse drámy, keď inscenátori umne vyzliekli Lermontova zo zložitosti jeho literárneho sveta. Ruskí kritici nad inscenáciou však nijako nejasajú. Choreograf Possokhov a režisér Serebrennikov, jeden z lídrov súčasného ruského divadla, ich neuspokojili. Svorne odsudzujú koncepciu titulnej postavy a staromódne baletno-dramaturgické videnie. Zato však svorne adorujú dámske interpretky. Takže sa uvidí, či počtom repríz a ohlasom nadviažu na tri obľúbené dejové balety, ktoré vo Veľkom divadle inscenoval Alexei Ratmansky.
Aktuality
S kariérou sa minulý týždeň nelúčil len Jiří Bubeníček. Lúčila sa aj ďalšia veličina svetového tanca, rodák z Kuby Carlos Acosta, po sedemnástich rokoch s domovskou scénou: Kráľovským baletom v Londýne. V hypnotický deň a dátum – piatok trinásteho – zatancoval svoju poslednú Carmen.
Po tom, ako ho nechali choreografovať Dona Quijota tu , ho v tejto sezóne opäť povolali slávnostne k práci na Carmen, aby tak vytvoril dielo, ktoré je tiež blízke jeho horúcej povahe i ohnivému temperamentu. Acosta sa tak zaradil k slávnym menám, ktoré Carmen od novely Prospera Mériméea a opery Bizeta priviedli k tancu: Roland Petit, Alberto Alonso, Mats Ek či Richard Alston. 12. novembra sa konalo posledné predstavenie tejto série, zachytené pre históriu aj kamerami. Acosta tancoval po boku svojej obľúbenej partnerky, fenomenálnej argentínskej tanečnice Marianely Nuñez.
The Guardian dal Acostovi len tri hviezdičky, aj ostatní sú zdržanlivejší. Vyčítajú neproporčné uchopenie látky do trvania šesťdesiat minút. Mnoho nápadov na úkor choreografie. Hráč flamenca, živí operní speváci, veľký zbor, postava osudu, krvavočervené slnko, mnoho rekvizít. V úprimnosti Acostu vidia jasne čitateľné postavy, od neho samotného v postave Josého, cez Carmen Marianely Nuñez, až po narcistného Escamilia Federica Bonelliho. Choreografia je označená ako mix štýlov od klasiky cez jazz, contemporary až po zmes latinskoamerických tanečných štýlov. „Choreografii chýbajú plynulosť a nápady,“ píše The Guardian. Margaret Willis dala štyri hviezdičky a píše: „Acosta, ktorý vytvoril zábavnú, celovečernú verziu Dona Quijota pre súbor pred dvoma rokmi, zostal uzavretý v príbehu Carmen v jednom dejstve, kde mieša prvky súčasného, španielskeho a pouličného tanca spolu so špičkami pre Carmen.“ Ďalší kritici sú ešte prísnejší: písať tak v Česku, kritici zas dostanú výhražné e-maily. Prevládajú úvahy typu: jeho Carmen je katastrofa napísaná v kartách a on sám je ješitný. Ismene Brown píše, že to nie je balet, ale akýsi Instagram choreografických selfies a denník. Pospájané kroky a motívy z obľúbených baletov ako Diana a Acteon, Mayerling, kubánsky štýl, scény z muzikálov a tridsať sekúnd záblesku nádhernej podlahy plastových ruží, ako Pina Bausch-Nelken.
Carlos Acosta na scéne Covent Garden zatancoval úchvatné role a získal si obdiv kritiky a lásku divákov. Jeho angažovanie Anthony Dowellom pred sedemnástimi rokmi s ohľadom na farbu jeho pleti bolo nevídaným, odvážnym počinom. Do tej doby si nikto nevedel predstaviť Colasa, Des Grieuxe či Romea ako čierneho na slávnej scéne Kráľovského baletu. Acosta tieto názory a rasové otázky zmietol zo stola svojimi úchvatnými interpretáciami. Mnoho tanečníkových rolí je zaznamenaných na DVD a zostanú dokladom jeho obdivuhodnej cesty z havanského slamu do svetiel reflektorov najslávnejších divadiel sveta. Cesty, na ktorej vytvoril desiatky rolí svetového repertoáru: Albrecht, Basilio, Siegfried, Princ v Luskáčikovi, Solor, Franz v Coppélii, Desiré v Spiacej krásavici a ďalší vedľa rolí v baletoch ako Landerove Etudy, Symphony in D Jiřího Kyliána, Svätenie jari, Duch ruže, Polovetské tance, Dracula a The Snow Maiden Bena Stevensona, Remanso Nacha Duato, MacMillanova Gloria, L’Après-midi d’un faune Nijinského, Posol smrti v Piesni o zemi, Shadowplay Anthonyho Tudora, Apollo Balanchina, Čajkovského Pas de deux či strhujúci Spartakus vo verzii Grigorovicha. Carmen bola uvedená v spoločnom večeru s Čajkovského Pas de deux Balanchina, Faunovým odpoludním Jerome Robbinsa a choreografiou Viscera od Liam Scarlett.
Čo sledujem
Dnešným hosťom je na moju veľkú radosť úžasný tanečník a človek: Otto Bubeníček. Tohto času už na voľnej nohe, venujúci sa hlavne scénografii po tom, čo sa v júli rozlúčil s aktívnou tanečnou kariérou na svojej domovskej scéne v Hamburgu. V Česku mu prácu nikto neponúkol, a tak v inej rovine pokračuje vo svojej zahraničnej kariére. „Momentálně připravuji scénu pro celovečerní balet Doktor Zhivago, v choreografii bratra Jiřího, pro Národní balet v Lublani. Zde malá ukázka z filmu.“
Prečo si Otto vybral práve túto ukážku do rubriky? „Film je tak smutný, že když jsem ho poprvé viděl, nemohl jsem po něm dva dny existovat!!! Těším se na práci s Jiřím, až budeme tento příběh proměňovat na balet!“
V článku sú použité citácie z:
www.grad-london.com/whatson
www.bachtrack.com – 27. 10. 2015 – Margaret Willis: Into the bullring: Carlos Acosta’s Carmen for The Royal Ballet
www.theguardian.com – 27. 10. 2015 – Judith Mackrell: Royal Ballet mixed bill review – Carlos Acosta throws too much at Carmen
www.new.spectator.co.uk – 7. 11. 2015 – Ismene Brown: Carlos Acosta’s incoherent Carmen is a disaster
