Berlín – hlavné mesto opery
Cárska nevesta a Orfeus v nových pohľadoch
Živo si spomínam na návštevu Berlína krátko po zjednotení Nemecka začiatkom roku 1990. Po páde múru sa intenzívne diskutovalo, či sa v „znovuzrodenom“ veľkomeste uživia tri významné, vo svete uznávané repertoárové operné domy. Po tom, čo Deutsche Oper na území bývalého Západného Berlína v novembri 1989 (päť dní pred našim Novembrom) po prvýkrát uvítala na popoludňajšej Čarovnej flaute divákov z východného mestského bloku, do histórie sa zapísal aj ďalší dátum.
21.januára 1990 pre zmenu na pôde Komische Oper, len zopár metrov od Brandenburskej brány, stretli sa intendanti Štátnej, Nemeckej a Komickej opery (Günter Rimkus, Götz Friedrich a Werner Rackwitz), aby sa pod moderátorskou taktovkou skladateľa Siegfrieda Matthusa zamysleli nad minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou trojice tamojších scén i nad vzťahmi medzi nimi. Zhodli sa, že Berlínu patria aj naďalej tri operné divadlá, pretože každé z nich sa vyprofilovalo do špecifickej podoby a má autentickú tvár. Ich zajtrajšok nevideli v nezmyselnom súboji rivalov, ale v koordinácii repertoárov, spevákov a inscenačných tímov. Chceli sa vyhnúť duplicitám programových ponúk, pričom výnimku udelili jedine Mozartovým operám. Tie mali zelenú v každom súbore.
Po takmer štvrťstoročí sa ukázalo, že v tom podstatnom – životaschopnosti berlínskej opernej trojky – boli vízie vtedajších intendantov reálne. Ale mnohé zasa zmenil čas, vo svete opery v danej fáze mimoriadne hektický. Štátna opera pod Lipami rýchlo stratila formát súboru s pevným ansámblom a prichádzala s ambíciou – najmä po nástupe Daniela Barenboima – byť na berlínskom teritóriu dominantnou. Komická opera si strážila svoj felsensteinovský „laboratórny kód“ a Deutsche Oper zasa nemienila zostúpiť z pozície svetovo rešpektovaného divadla, sýteného speváckymi hviezdami. Navyše, trend tak zvaného režisérskeho operného divadla, ktorého ohnivko možno hľadať práve v Komickej opere a jej zakladateľovi Walterovi Felsensteinovi, sa rozšíril po celom svete. Že neraz až do absurdných rozmerov, je inou témou.
Berlín je dnes nesporne operným „mega“ mestom. V sezóne 2013/2014 ponuka troch hlavných operných domov obsahuje približne deväťdesiať (!) inscenácií, prípadne koncertných produkcií. Opernému turistovi sa za tri dni zväčša podarí navštíviť všetky tri scény, pričom lákavých alternatív má aj v rámci tohto časového úseku nemálo. Keďže môj októbrový pobyt v nemeckej metropole bol len dvojdňový, vybral som si novú inscenáciu mimo Ruska veľmi zriedka uvádzanej Cárskej nevesty Nikolaja Rimského – Korsakova v Štátnej opere (počas rekonštrukcie sídla na ulici Unter den Linden dočasne presídlenej do Schillerovho divadla) a Monteverdiho Orfea v Komickej opere. Oba večery prinieslo strhujúci divadelný zážitok a zároveň námety na polemiku. A kým sa o opere diskutuje, dovtedy je živá.
Z pätnásťčlenného operného odkazu Nikolaja Rimského – Korsakova sa mimo Ruska veľa titulov v repertoároch divadiel nenachádza. Vari najhranejším je Zlatý kohútik. Cárska nevesta vznikla ako v poradí deviata na námet rovnomennej drámy Leva Meja a jej veľmi úspešná moskovská premiéra sa uskutočnila roku 1899. Prelom storočí bol nesmierne zaujímavým obdobím, v ktorom sa križovalo veľa skladateľských štýlov a poetík. Rimského – Korsakova nerozkývali ani doznievajúce a stále aktuálne trendy nemeckej či talianskej opery 19.storočia, ani nastupujúci kompozičný slovník 20. storočia. Nemohol ich však nevnímať, rovnako ako zatajiť vplyv svojho predobrazu, Michaila Ivanoviča Glinku. Cárska nevesta je silnou drámou o láske, žiarlivosti, intrigách, zrade a smrti. Navyše s detektívno – mysterióznym nábojom v zámene nápoja lásky a smrtiaceho jedu. Libreto sa vracia do čias vládnutia cára Ivana Hrozného v sedemdesiatych rokoch 16. storočia. Voľba nevesty spomedzi tisícok najkrajších dievčat krajiny končí tragédiou štyroch hlavných postáv. Nikolaj Rimskij-Korsakov vytvoril dielo sčasti prekomponované, sčasti číslované, kde deklamačný dialóg kráča ruka v ruke s kantabilnými áriami, kde síce nie sú priame citácie ruských ľudových piesní, no odkazom na tamojší folklór je melodika priam pretkaná. Inštrumentácia je bohatá, farebná a dramatický tok najmä druhej polovice opery graduje v súlade s textovou „kriminálkou“ do úchvatného finále.
Berlínčania zverili Cársku nevestu, pripravenú v koprodukcii s milánskym Teatro alla Scala, prominentnému tímu. Hudobné naštudovanie zabezpečil generálny hudobný riaditeľ Štátnej opery Daniel Barenboim, pod réžiu a návrh scény sa podpísal jeden z najžiadanejších súčasných umelcov, 43-ročný Moskovčan Dmitri Tcherniakov a autorkou kostýmov je Elena Zaytseva. Od Tcherniakova rozhľadenejší divák zhruba vie, čo očakávať. Jeho inscenačná poetika na jednej strane radikálne odmieta klišé, na druhej však provokácie nie sú prvým plánov jeho konceptov. Aj keď konzervatívnejšie publikum ich tak môže vnímať. Pokiaľ niekto hľadal v Cárskej neveste žánrový obraz Ruska 16. storčia, tak ho dostal v projekcii na oponu hneď pri vstupe do hľadiska. Potom sa už ilúzia folklóru zjavuje len krátkych sekvenciách počas nakrúcania v televíznom štúdiu. To, vybavené množstvom kamier, monitorov a prehliadkou výdobytkov modernej počítačovej techniky, je totiž jedno z dejísk na točni umiestnenej scény. Druhým hracím poľom je akási alkoholom hojne zásobená zasadačka opričníkov a po ďalšom pootočení scény predsieň k nej. Ešte počas predohry sa na oponu premieta internetové chatovanie, neskôr použitím počítačovej grafiky vzniká obraz virtuálneho cára. Okolo neho sa síce dianie točí, no v samotnej opere táto postava nevystupuje. Všetky tvoriace drámu – od hlavných po menšie -však majú presné profily, ich herectvo a vzťahy idú v úzkom spojení so spevom. Skrátka, Rimskij – Korsakov 21.storočia. Hypotetická otázka: aký bude o polstoročie? Možno opäť historicky verný…
Daniel Barenboim na čele berlínskej Staatskapelle sa pustil do málo frekventovanej partitúry s preňho príznačnou vervou. Poňal ju ako výzvu v súlade s javiskovým dianím podčiarknuť jej dramatický pulz, farbiť orchester pestrou a sýtou paletou odtieňov a pritom nezanedbať ani „ľudovosť“ koloritu, ani tajomnú lyriku. Že vedenie divadla kládlo dôraz aj na autentickosť zborového zvuku, dokladá aj angažovanie ruského (v Nemecku pôsobiaceho) zbormajstra Rustama Samedova. Strhujúci výkon v postave Ľubaše podala gruzínska mezzosopranistka Anita Rachvelishvili. Jej dramatický materiál má neobyčajnú silu, objem a priebojnosť, pričom v žiadnej polohe, vďaka výbornej technike, nestráca voľnosť a príťažlivú tmavú farbu. Jej lyrickým protipólom bola ruská sopranistka Oľga Peretyatko, ktorá Marfu vymodelovala okrúhlym sopránovým timbrom a škálou priliehavých výrazových nuáns, vrcholiacich v záverečnej scéne šialenstva. Dominantnú mužskú rolu Grjazného stvárnil Johannes Martin Kränzle, barytón potrebného rozsahu i dramatickej sily. Český tenorista Pavel Černoch (Lykov) zaujal ušľachtilo sfarbeným a v polohách vyrovnane znejúcim materiálom. Veľkým zážitkom bolo opätovné stretnutie s legendárnou Annou Tomowou-Sintow, ktorá v charakterovej postave Saburovej dokázala, že aj vo veku 73 rokov môže hlas znieť sviežo, koncentrovane a výrazuplne. Rovnako upútal Anatolij Kočerga, markantným „čiernym“ basom a s charizmou spievajúci Sobakina. +++
===
Hodnotenie autora recenzie: 85 %
***
Na začiatku minulej sezóny prišiel intendant Komische Oper a zároveň režisér Barrie Kosky s ideou priniesť na javisko trilógiu opier Claudia Monteverdiho. Na premiére dokonca tri samostatné opusy – Orfeo, Odyseov návrat do vlasti a Korunovácia Poppey – zazneli v priebehu jediného dňa a večera. Pod zjednodušenými titulmi, ako Orfeus, Odyseus a Poppea. Samozrejme, príznačne pre toto divadlo, v nemeckom preklade. Kosky a dirigent André de Ridder sa zároveň netajili úmyslom zasiahnuť do podstaty hudobného rukopisu. Preto si do tímu prizvali taškentskú rodáčku, v Moskve vyštudovanú a v Austrálii žijúcu skladateľku Elenu Kats-Chernin. Ona sa stala „spoluautorkou“ Monteverdiho opusov, prepisujúc vyše 400-ročný hudobný jazyk nielenže do aktuálnejšej zvukovej podoby, ale vnášajúcej do neho odlišné žánre.
V tejto sezóne sa hrajú jednotlivé opery oddelene a moja návšteva sa viazala k prvému dielu „trilógie“, k Orfeovi. Šokov, ktoré divák zažije (zvlášť v čase, keď sú už bežné návraty k originálom v podaní ansámblov hrajúcich na dobových nástrojoch, respektíve ich replikách), je viacero. V prvom rade ohúri úplne nový, úplne odlišný akustický vnem. Inštrumentácia je útočnejšia, hlasnejšia, nasiaknutá prvkami džezu, folklóru, klezmeru či tanga. To umožňuje aplikácia nových nástrojov (silne zastúpené bicie, syntetizátor) a najmä zostava zabezpečujúca continuo: akordeón, bandoneon, cimbal, djoze, kontrabas. Že nie všetky nástroje poznáme? Že zvuk cimbalu (v bravúrnom podaní bratislavskej rodáčky Enikö Ginzery) si s operou nevieme zlúčiť? Že Monteverdiho poetika máme zafixovanú úplne inak – o tom všetkom niet pochýb. Berlínsky projekt však s prekračovaním žánrov otvorene ráta. Aby orchester s novými farbami a akustickými parametrami znel čo najmarkantnejšie, dychové nástroje sú umiestnené aj do oboch balkónových lóží, bicie sú na vyvýšenom mieste. Navštívené predstavenie dirigoval Ralf Sochaczewsky a do bodky splnil zadania prekomponovanej Kats-Cherninovej (a Monteverdiho) partitúry.
Na javisku sa z plnej tmy odvíja bezmála dvojhodinový celok, ktorý možno vstrebať jedným, plným dúškom. Je to strhujúce a komplexné divadlo. Na scéne, ktorú vytvorila Katrin Lea Tag, v kostýmoch kde s ňou spolupracovala Katharina Tasch a v choreografii Otta Pichlera sa otvára akási rajská záhrada alebo skôr džungľa, plná zelene, kvetov, plodov, vtákov (jeden krúžiaci nad hľadiskom sa zjaví hneď na uvítanie, ďalšími mávajú na tyčiach z balkónov) a to všetko sa dostáva do pohybového prúdu a tanca roztlieskaného do rytmu. Nielen na javisku, ale aj pred orchestrálnou jamou. Vodiaca bábka v rukách majstra bola raz smrtkou, inokedy Orfeovým dvojníkom i Eurydikou. Totálne divadlo, pohybujúce sa niekde medzi rajom a zemou, tvorené civilne oblečeným a v závere i do pol pása vyzlečeným Orfeom, bytosťami akoby z džungle, pôvabnou Eurydikou. A Amorom, ktorému vložil režisér do úst aj part Hudby a Nádeje. Predstavuje ho muž v ružových šatôčkach, podkolienkach s kvetinovým vencom na hlave. Pri tej všetkej pestrosti a bizarnosti žiaden gýč.
Fantastický výkon rovnako po stránke vokálnej, výrazovej, hereckej a tanečnej podáva v titulnej úlohe domáci barytonista Dominik Köninger. Takmer neschádza z javiska a jeho fyzické nasadenie je v opere čímsi úplne výnimočným. Part Eurydiky je podstatne menší a Mirka Wagner ho vybavila príjemným sopránom. Krásnym timbrom a s výrazovým zanietením predniesla dvojpostavu Sylvie a Prosperiny Theresa Kronthaler. Skvelý charakterový tenor Peter Renz dal Amorovi jedinečný profil.+++
===Dve poučenia z berlínskych návštev by mohli inšpirovať aj slovenské operné dianie, najmä v metropole. Prvým sú zasvätené dramaturgické úvody pred každým predstavením (v oboch divadlách), ktoré sú bohato navštevované a vnímané ako priama komunikácia s divákom i istá forma pocty. Druhým – vyplývajúcim z návštevy Štátnej opery – je termín predstavenia. V nedeľu sa v Berlíne (a nielen tam, ale hádam vo všetkých svetových divadlách) hrá popoludní. A divadlo je plné do posledného miesta.
Hodnotenie autora recenzie: 80 %
***
Nikolaj Rimskij – Korsakov:
Carskaja něvesta
(Die Zarenbraut)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Daniel Barenboim
Réžia a scéna: Dmitri Tcherniakov
Kostýmy: Elena Zaytseva
Svetlá: Gleb Filshtinsky
Zbormajster: Rustam Samedov
Dramaturgia: Detlef Giese
Staatskapelle Berlin
Staatsopernchor
(koprodukcia Staatsoper Unter den Linden Berlin / Teatro alla Scala Milano)
Premiéra 3. októbra 2013 Schiller Theater Berlín
(napísané z reprízy 13.10.2013)
Sobakin – Anatolij Kočerga
Marfa – Oľga Peretyatko
Grjaznoj – Johannes Martin Kränzle
Maljuta-Skuratov – Tobias Schabel
Lykov – Pavel Černoch
Ľubaša – Anita Rachvelishvili
Bomelius – Stephan Rügamer
Saburova – Anna Tomowa-Sintow
Duňaša – Jurgita Adamonyté
Petrovna – Carola Höhn
***
Claudio Monteverdi – Elena Kats-Chernin:
Orpheus
(L’Orfeo)
Hudobné naštudovanie: Ralf Sochaczewsky
Réžia: Barrie Kosky
Scén: Katrin Lea Tag
Kostýmy: Katrin Lea Tag , Katharina Tasch
Choreografia: Otto Pichler
Zbormajster: David Cavelius
Orchester der Komischen Oper Berlin
Chor der Komischen Oper Berlin
Premiéra 16. septembra 2012 Komische Oper Berlín
(napísané z reprízy 12. 10. 2013)
Orpheus – Dominik Köninger
Eurydike – Mirka Wagner
Amor – Peter Renz
Sylvia / Prosperina – Theresa Kronthaler
Pluto – Alexey Antonov
Charon – Stefan Sevenich
Vodič bábok – Frank Soehnle
Foto archiv, Monika Rittershaus, Iko Fresse
