Divadelnú sezónu 2024/2025 ukončil Les Ballets de Monte-Carlo blokom premiérového programu CRéAtiOnS, ktorý pozostával z dvoch „créations“, pôvodných diel uvedených vo svetovej premiére. Diváci pod zlatými štukami opulentnej Garnierovej sály Opery v Monte Carlo (menšia sestra slávnej Parížskej opery) mohli sledovať tanečné novinky od Lukáša Timuľaka a choreografickej dvojice KOR’SIA.
Exkluzívny súmrak
Novú tanečnú inscenáciu choreografa Lukáša Timuľaka a dizajnéra Petra Biľaka Twilight uviedol programový bulletin ako dielo, ktoré skúma formovanie vnímania na základe osobnej skúsenosti – teda ako sa dvaja ľudia môžu pozerať na ten istý svet a vidieť niečo úplne iné. Autori preniesli predstavený koncept prioritne do vizuálnej stránky svetelno-scénického dizajnu. Horizont javiska rozdelili po celej výške virtuálne na dva odlišné „svety“ pomocou živých projekcií v reálnom čase. Jedna kamera snímala oblohu v mieste konania podujatia, a teda v Monaku, druhá v mieste bydliska oboch autorov, v holandskom Haagu. V čase premiéry bola belasá modrá obloha azúrového pobrežia v jemnučkom kontraste k sivastej modrej veterného Beneluxu.
Samotný koncept inscenácie nachádza svoj zmysel vo vnímaní pozície slnka v daných destináciách. Na každej polovici horizontálnej plochy sa totiž pohybuje slnečný kotúč (sofistikovaná svetelná inštalácia), ktorý simuluje pohyb slnka v oboch lokalitách a jeho odlišné postavenie na oblohe. Pozorovaním rozdielnych polôh dvoch sĺnk si divák uvedomí, ako veľmi odlišne pôsobia trajektórie centrálnej planéty z iného geografického bodu ich vnímania. Navyše sa autorom podarilo priniesť do Monaka niečo nevídané – západ slnka. Zemepisná poloha a umiestnenie slávnej destinácie miliardárov totiž neumožňuje, aby ste v nej niekedy videli západ slnka (to jednoducho zmizne za kopcami nad stredomorským kniežactvom). Timuľak s Biľakom vďaka invenčnému nápadu priniesli do centra Monaka to, čo by sme mohli nazvať ako exkluzívny súmrak – súmrak so západom slnka. Sugestívnu hudbu ku konceptu skomponoval Volker Bertelmann alias Hauschka, držiteľ Oscara a ceny BAFTA.
Jasný a jednoduchý koncept s tvarovo a farebne čistou vizualitou a polhodinová hudobná partitúra vytvorili časopriestorovú kulisu pre abstraktnú choreografiu Lukáša Timuľaka. Ten prostredníctvom ôsmich tanečníkov predviedol pohybovú impresiu s dynamicky sa striedajúcim počtom účinkujúcich i samotným tempom predvádzaného pohybu. Jednotlivé zmeny však formálne nepodliehali zaradeniu do obrazov, ale vzájomne sa prelínali. Spoločná časť v úvode a záverečné finále všetkých účinkujúcich rámcovali sóla, duetá, triá a pas de quatre.
Návrat slovenského choreografa do súboru Les Ballets de Monte Carlo, kde Timuľak začínal svoju interpretačnú kariéru (1997–1999), sa odzrkadlil aj na jeho rokmi vyprofilovanom pohybovom slovníku. Osvedčenú pohybovú zásobu nečakane rozšíril o techniku sur les pointes, s ktorou sa v jeho tvorbe s výnimkou dueta Two (súčasť projektu Fashion Ballet´22) vytvoreného pre Balet SND, nestretávame. Hre s váhou tela, rýchlym zmenám smerov a zmenám iniciačných bodov pohybu dodal technikou tanca na špičkách nový a prekvapivo zaujímavý rozmer. Štýlovo najvzdialenejšie jeho rukopisu bolo dievčenské pas de quatre, ktoré si od interpretiek vyžadovalo veľkú rýchlosť dolných končatín a silu. Kontrastom k nemu boli pánske sóla: Joat Benoot zatancoval prvé sólo doslova na hrane možností, s energiou a nebál sa riskovať a Daniele Delvecchio predviedol pri zmenách smerov neuveriteľnú reakčnú rýchlosť a očarujúcu plastičnosť pohybu. Sugestívnym dojmom pôsobili duetá so sofistikovaným partnerským tancom, ktorý efektivitou dvíhačiek neskĺzol k technickému exhibicionizmu.
Plynulosť choreografického textu podčiarkli vzdušné kostýmy Annemarije van Harten, v ktorých tanečníci pred nebeským horizontom strácali hmotu a stávali sa efemérnymi oblakmi. Lukáš Timuľak priniesol s osvedčeným tímom spolutvorcov kvalitný tanečno-vizuálny zážitok, ktorého ambícia siaha oveľa vyššie než len k prvoplánovému efektu.
Vyabstrahovaný pohľad na Nižinskú
Druhá časť programu patrila choreografii Bronia, v ktorej sa choreografické duo Antonio de Rosa a Mattia Russo, vystupujúce pod názvom KOR’SIA, spolu s dramaturgičkou Agnès López-Rio pokúsili oživiť revolučného ducha Bronislavy Nižinskej – jednej z vedúcich osobností Ďagilevovej skupiny Ballets Russes – revolucionárky na poli tanečného umenia a v neposlednom rade ženy vo svete mužov. Vzhľadom na miesto premiéry – Opéra de Monte-Carlo, kde Nižinská sama pôsobila (známe sú fotografie zo strechy monackej Opery, kde Nižinská s tanečníkmi nacvičuje figurálne pasáže z baletu Svadby), je výber témy viac než príhodný. Pripomenutie tejto veľkej osobnosti z obdobia, keď do baletu nastupoval modernizmus a avantgarda, formou samostatnej inscenácie je o to sympatickejšie, že baletný svet sa k Broni akosi nechtiac otočil chrbtom – nebyť iniciatívy Fredericka Ashtona vrátiť do repertoáru Kráľovského baletu v Londýne Nižinskej diela, asi by jej tvorby ostala zabudnutá.
Talianski chlapci choreografického tandemu zvolili originálnu formu ako predstaviť život a tvorbu ženy, ktorá začiatkom 20. storočia menila tvár svetového baletu. Režijno-dramaturgický koncept spočíval vo vytvorení nesúrodej mozaiky rôznych fragmentov Nižinskej života a tvorby, reálnych a javiskových postáv, scénických, kostýmových a choreografických odkazov na jej diela, naskladali ich vedľa seba a na seba a zahltili tak divákovu pozornosť obrovskou dávkou rôznych podnetov. Občas prístup režijného spracovania zvolenej témy pripomínal neumeierovský spôsob tvorby, kedy autor paralelne rozvíja niekoľko príbehov s množstvom bočných postáv, ktoré sa v istom bode stretnú. V prípade dua KOR’SIA bolo na scéne veľa postáv, ale nešlo o rozvíjanie žiadnej dejovej línie, skôr o skladanie rôznych puzzle súvisiacich s Broňou.
Obsahovo hutný balík zaobalili do choreografického textu, ktorého leitmotívom bola parafráza z baletu Svadby, konkrétne špecifické postavenie dlaní a rúk. Toto port de bras sa stalo alfou a omegou pohybových fráz, ktoré sa vo svojej základnej forme neustále vracali. Pozorný divák si všimol aj citáciu z variácie Aurory z baletu Spiaca krásavica, ktorú Nižinská u Ďagileva uviedla pod názvom Aurorina svadba a tiež sa mihla malá parafráza na Faunovo popoludnie, pri ktorom pomáhala svojmu slávnemu bratovi Václavovi. Veľmi fragmentárne sa objavil motív športovcov z baletu Modrý vlak, ktorý v úvode inscenácie predznamenalo zdvihnutie kópie slávnej Picasovej opony. Pertraktované citácie pôvodného choreografického textu či statických zoskupení dokáže bez mihnutia oka postrehnúť odborník, ktorý si následne na základe istého pemza vedomostí vie pospájať súvislosti, ale ťažko odhadnúť, ako s prezentovanými vnemami naloží laický divák.
Vychádzajúc z množstva predkladaných podnetov si myslím, že Nižinská poslúžila inscenátorom ako zdroj inšpirácie pre okázalú produkciu. Tej dominovalo množstvo priznaných technických zmien a efektov, pomerne veľké personálne obsadenie a vysoké tempo v rytme gitár a elektroniky, do ktorej boli navrstvené ruské piesne, pravdepodobne vokály zo Stravinského Svadieb. Úmysel vytvoriť efektnú inscenáciu potvrdilo úvodné Ravelovo Bolero, ktorého notoricky známa melódia ukončovala prestávku. Ak bolo skutočne cieľom inscenátorov vytvoriť šou, ktorá zahltí divákovu pozornosť množstvom efektov, tak zámer bol do posledného detailu naplnený. Ale ak autori chceli skutočne priblížiť revolučné konanie veľkej choreografky, ktorá ostávala v tieni svojho brata, žiadala by sa selekcia námetov a inscenačné vyzretie.
Nový dvojprogram priniesol na Azúrové pobrežie dve diametrálne odlišné koncepty s dvomi odlišnými pohybovými estetikami. Kým jedno dielo sa vyznačovalo zrelosťou a jasnou profiláciou, druhé ovplyvnila mladícka dravosť a odvaha. Vďaka dvojpólovosti boli uspokojení všetci diváci – aj tí s intelektuálnejšími očakávaniami, aj tí, ktorí potrebujú okázalú šou. Súbor s vyše päťdesiatimi tanečníkmi, ktorí sú zvyknutí na choreografický rukopis svojho šéfa/choreografa Jeana-Christopha Maillota, sa vysporiadal s originálnymi slovníkmi prizvaných choreografov so cťou. Nový dvojprogram priniesol do rozpáleného Monaka tvorivý vánok, ktorý invenčnou energiou obohatil domáci repertoár.
CRéAtiOnS
(písané z premiéry 17. júla 2025, Salle Garnier, Opéra de Monte-Carlo)
TWILIGHT
Choreografia: Lukáš Timuľak
Hudba: Volker Bertelmann
Scénický dizajn: Peter Biľak
Svetelný dizajn: Samuel Thery
Kostýmový dizajn: Annemarije Van Harten
Účinkovali: Candela Ebbsen, Ekaterina Mamrenko, Kathryn Mcdonald, Ashley Krauhaus, Jaat Benoot, Ige Cornelis, Daniele Delvecchio, Kizuki Matsuyama
BRONIA
Koncept, choreografia a réžia: Mattia Russo and Antonio de Rosa / KOR’SIA
Dramaturgia: Agnès López-Río
Hudba: Alejandro Da Rocha a ďalší umelci
Scénografia: Amber Vandenhoeck v spolupráci s Mattiom Russom a Antoniom de Rosa
Svetelný dizajn: Samuel Thery
Kostýmový dizajn: Luca Guarini
Účinkovali: Portia Adams, Jaeyong An, Luca Bergamaschi, Michele Esposito, Alexandre Joaquim, Juliette Klein, Emma Knowlson, Mimoza Koike, Riccardo Mambelli, Elena Marzano, Zino Merskx, Kozam Radouant, Francesco Resch Lukas Simonetto, Simone Tribuna, Sooyeon Yi
Hlas: Katrin Schrader
